Na úvod...

Sme v prvom rade výtvarníci a poznať takého Da Vinciho či Picassa je pre nás samozrejmosť. Rovnako u nás na Slovensku bolo množstvo úžasných umelcov. Či už maliari Martin Benka, Ľudovít Fulla alebo sochári ako Ján Kulich, to všetko sú veľké mená veľkých tvorcov z našich dejín. Keď ale ideš po Slovensku, všade kam pozrieš, vidíš úžasné dielo jedného omnoho staršieho umelca, ktorý tu bol a tvoril od vekov... PRÍRODA

Tatranské štíty, ktoré vytvorili pohyby zemskej kôry, podobne ako keď k sebe tlačíš dve strany plastelínovej platničky alebo pri driftovaní po obývačke pokrčíš koberec a v strede ti vznikne „pohorie“,

kopce, rokliny, doliny a údolia vytvorené eróziou, podobne ako keď z pohárika vyleješ vodu na hŕbku piesku, to všetko je príroda, ktorá je neustále v pohybe, mení sa a pretvára sama seba. Prvé dve kapitolky našej cesty Slovenskom venujeme teda jej.

More na Slovensku...

Teda... neviem či je správnejšie povedať že sme kedysi mali na Slovensku more, alebo či sme mali Slovensko v mori. Dôležité ale je že... ÁNO ...bolo tu more. Trošku je to zamotanejšie, pretože ako iste vieš naša zem je neustále v pohybe. Dokonca aj kontinenty sa pohybujú a za milióny rokov teda už dali poriadny kus cesty. Dnes poznáme viacero oddelených kontinentov. Kedysi ale všetky tvorili jeden jediný. Voláme ho PANGEA a vznikol spojením všetkých predošlých asi pred 335 miliónmi rokov a rozpadať na tie dnešné za začal pred 175 miliónmi rokov. Mimochodom je veľmi zaujímavé že zhruba za 250 miliónov rokov sa znovu všetky stretnú aby sa potom opäť rozlúčili.

Preto je k otázke „kde bolo more alebo naše dnešné Slovensko“ dôležitá aj pod-otázočka že kedy. Ako keď ideš v aute z Valaskej do Brezna. Stále si síce v aute a v ňom sa nejako zvlášť nepohybuješ, pokiaľ si nechceš presadnúť k druhému oknu. Auto sa ale pohybuje a ty aj keď si stále v tom istom aute, na tom istom sedadle, zrazu už nie si vo Valaskej ale v kolóne aut pred Breznom kde práve opravujú cestu.

Teraz si aj my trochu zacestujeme v čase a prietore, spoznáme pár tvorov a tvorčekov, ktorí tu boli pred nami aaa čo je dôležité... čeče, povieme si aj kde na Slovensku ich môžeš stretnúť aj dnes napriek tomu že sú desiatky a stovky miliónov rokov minulosťou.

Trilobity

Len pre zaujimavosť.. Práve sme sa ocitli v najtaršich dobách života na Zemi... v Prvohorách pred 590 až 250 miliónmi rokov. Napríklad dinosaury boli v tom čase ešte iba milióny rokov vzdialené scifi. Život bol iba v mori a len veľmi nesmelo sa pokúšal vychádzať aj do suchej prázdnoty tam hore. Trilobity boli v podstate také praveké podmorské chrobáky. Nieje to veľmi presné ale v mnohom sa naozaj podobali dnešným chrobákom. Mali vonkajšiu kostru alebo teda skôr chitínový pancier. Ich veľkosť bola rôzna a mohli mať od 6 milimestov až do 75 centimetrov, čo už je teda poriadna brontolienka. A teraz prečo ich spomínam v súvislosti so Slovenskom. Tu u nás v tom čase bolo more a na mnohých miestach archeológovia ale aj obyčajní ľudia nachádzajú stopy tejto pradávnej doby.

Najviac sa ich dodnes dá nájsť v okolí Ochtinej, Dobšinej a Jelšavy. V prípade Jelšavy je to povrchový lom Magnezitu „Dúbravský masív“ a okrem Trilobitov tam našli aj mnoho mäkkýšov, ulitníkov a rovnako mnoho skamenelín rastlín tých čias.

Mimochodom v blízkosti je aj omnoho novšia no rovnako zaujimavá vec. Počas druhej svetovej vojny, keď sa hranice štátov posúvali podľa toho ako sa mocní vtedajšieho sveta práve vyspali nastal veľký problém. Celý juh Slovenska pripadol vtedajšiemu Maďarsku a mnohé dediny a mestá tak ostali odrezané od sveta. Múdri ľudia prišli s nápadom prekopať k nim tunely a spojiť ich so zvyšným Slovenskom železnicou a tak sa začala stavba dnes známa ako „Gemerské spojky“ s množstvom tunelov a mostov. Koniec vojny v roku 1945 priniesol aj návrat starých hraníc a keďže na diele už nemalo zmysel ďalej pokračovať, ľudia odišli a všetko pohltila príroda. Niektoré tunely ako napríklad ten medzi Tisovcom a Muráňom zaliala podzemná voda a nánosy kamenia, no iné ostali priechodné. Z dedinky Kopráš pri Magnetizovciach tak ide popod celé pohorie 2400 metrov dlhý tunel do dediny Slavošovce.

More v časoch Dinosaurov

Cestujeme ďalej naprieč časom a ocitáme sa v Druhohorách. Nuž hej... Pamätajú naše hory aj časy dinosaurov. Priamo títo velikáni síce u nás necválali pretože v tom čase bolo u nás „zase raz “ na dlhú dobu more, no práve vďaka tomu je aj z tých čias u nás mnoho vzácnych pamiatok.

V tejto súvislosti je veľmi dôležité spomenúť tvorov zvaných AMONITY a BELEMNITY, dva druhy hlavonožcov ktoré nám tu od svojho objavenia po úplné vyhynutie brázdili vody 400 miliónov rokov.

Amonity dostali svoje meno podľa Egyptského boha slnka Amona, pretože svojim tvarom pripomínajú slnečný kotúč.

Mimochodom vďaka svojej ulite boli skutočným umeleckým dielom... dokonca matematicky a geometricky presným a dokonalým. To ale musím vysvetliť trochu hlbšie. Ľudia od kedy majú hlavu na rozmýšľanie, rozmýšľajú. Keď už nebolo treba rozmýšľať nad tým odkiaľ splašiť mamuta na večeru, alebo ako sa nestať večerou nejakej šabľozubej potvory, začal uvažovať o iných... na prvý pohľad nepochopiteľných veciach. Ľudia si začali všímať súvislosti sveta a postupne zisťovali, že mnohé na prvý pohľad chaotické má v skutočnosti v sebe zabudovaný dokonale premyslený nápad.

Taliansky matematik Leonardo Pisano Fibonacci (1175-1250) prišiel na úžasnú vec, a síce že mnohé veci v prírode (od mikrosveta po celý vesmír) v sebe obsahujú zvláštny kód presne vemedzenej špirály.

Dnes túto vec voláme Fibonacciho špirála, aj keď ju vlastne nevyrobil... iba objavil (podobne ako Kolombus Ameriku) Mimochodom keď týmto veciam ako táto "Fibonacciho špirála" alebo s tým suvisiacy "zlatý rez" vtedajší ľudia pomalinky začali rozumieť a videli čo všetko sa v prírode správa podľa toho zvláštneho kódu, mali doslova pocit že nazreli Pánu Bohu do kuchyne... všetko to neznáme a tajuplné zrazu bolo poznateľné a čím viac ľudia poznávali tým viac vnímali že to nie je s týmto našim svetom o nejakých náhodách a chaosoch... že nad tým všetkým niekto musel byť.

Naspäť ale k potvorám praveku :) Tie Amonity mohli byť v celku malinké a aj u nás na Slovensku je mnoho miest kde sa dajú nájsť. V okolí Tisovca, Silickej Brezovej, alebo vo Východnej sa dajú aj dnes nájsť od jedno po desať centimetrových.

Vo svete sa ale našli aj ulity dvojmetrových Amonitov.

Belemnity boli tvory veľmi podobné Amonitom. Nemali však ulitu ale vnútornú tvrdú schránku, ktorá je v podstate to jediné čo nám po nich ostalo. Podobne boli hlavnými obyvateľmi morí tých čias.

Na Slovensku ich môžeš stretnúť v Západných Karpatoch, na Devínskom hradnom brale, Orave no hlavne v lokalite blízko Podbieľu. Samozrejme že rovnako ako v prípade Amonitov, ani s nimi si už dnes veľmi nepokecáš keďže po nich ostali len skameneliny podobné krytke na pero.

Na brehu

Posledný raz sa u nás objavilo more... alebo teda my v mori pred 20 miliónmi rokov v období Treťohôr. To už bolo dávno po časoch dinosaurov a aj zem sa už v mnohom podobala tej dnešnej. Amerika už bola odcestovaná za (vtedy ešte úzkym) Atlantickým oceánom, Afrika si taktrochu osamele čakala na spojenie s Áziou a Európa sa už tiež v celku rysovala.

Stredozemné more malo na severe svoje dvojča, ktoré siahalo až k nám a v podstate dnešné Čierne more a Kaspické more sú jeho pozostatkom. Ešte je dôležité dodať že to už nebol svet patriaci plazom ale cicavcom.

Najprv niečo o tom čo všetko sa v tých treťohorách udialo...

Naše územie bolo v tom čase na brehu pravekého mora a v rôznom čase more zaberalo rozdielnu plochu dnešného Slovenska. Práve tam je zrod našich veľhôr pretože to bola doba najväčšieho pohybu zemskej kôry. Zem bola doslova v pohybe viac ako kedykoľvek predtým či potom. Vznikali mohutné pohoria a z útrob Zeme sa jedna za druhou vynárali sopky... ale o nich trochu neskôr.

V mori už bol život veľmi podobný tomu dnešnému. Z tých čias možeš u nás nájsť rôzne ulitníky, lastúrniky ale tmolili sa nám tu aj žraloky a rovnako aj po nich nám u nás ostalo veľa pamiatok. Ako možno vieš, na rozdiel od nás ľudí žralokom dorastajú zuby priebežne a tak práve to je to čo nám po nich ostalo. Samozrejme že väčšina je tak okolo pár centimetrov či do dlani ale po takom žralokovi Megalodonovi ostali aj takéto zúbkovovílske úlovky.

Na miestach ako Sandberg pri Devínskom hrade alebo Pieskovňa v Lipovanoch si môžeš na chvíľu predstaviť že si na morskej pláži a v pieskových stenách vidieť ulity, zuby a mnoho ďalších pozostatkov tvorov dávneho sveta.

Na kopci mních nad Ružomberkom prezmenu vo vápencových skalách nájdeš o niečo starších obyvateľov mora Treťohôr, tvorčekov zvaných NUMULITY. Neboli veľké no svojho času boli najčastejšími obyveteľmi oceénov.

Keďže to už bol svet, kedy sa u nás odohrával aj život na súši, zachovalo sa nám aj mnoho po tvoroch ktoré nám tu kedysi pobehovali. Bol to svet hustých lesov a ako som už naznačil, nie plazov ale cicavcov. Megacerops, Dinoceras, Phenacodus či taký Deinotherium, vzdialene podobný dnešným slonom, to je len malá ukážka prapodivných tvorov toho dávneho zaniknutého sveta hustých lesov na brehu mora.

Kto by mimochodom chcel  vidieť takpovediac naživo všetko to úžasné čo nám tu kedysi cválalo a plávalo, odporúčam expozíciu na Fiľakovskom hrade. 

aaaaa zrazu sme tu boli my

...teda náš praveký bratranec :)

Na konci Treťohôr a začiatkom Štvrtohôr sa nám tu dokonca objavil aj jeden z prvých predkov dnešného človeka. V dedinke Gánovce, v lome, kde ťažili travertín v jeden pekný deň roku 1926 našli zvláštny kameň pripomínajúci mozog. Sprvu si mysleli že ide o nález z mamuta no v roku 1949 Emanuel Vlček zistil, že ide o prirodzený travertínový odliatok vnútra lebky človeka-neandrtálca.

Čo sa vlastne stalo? Trevertín je usadenina, ktorá dokáže vzniknúť pomerne rýchlo na miestach, kde je vyvierajúca voda plná minerálov. Niekedy pred 130000 rokmi na mieste takéhoto prameňa zahinul tento náš HOMO GANOVCENSIS (tak sa fakt volá) a s tým čo z neho ostalo si napokon poradila príroda. Jeho pozostatky časom zarástol rýchlo pribúdajúci travertín, ktorý ale samozrejme časom sám zvetral a odkryl nezvyčajné dielo prírody v podobe odliatku. Archeológovia tu ale neskôr našli ešte omnoho viac. V travertíne sa rovnako zachovaly odliatky panciera korytnačky, hadej kostry, pozostatky pravekého diviaka, koňa, nosorožca srstnatého a dokonca uhlíky a zbytky ohnísk pračloveka, ktorý tu pred stotridsať tisíc rokmi v blízkosti teplých prameňov hľadal útočište pred zimou.

To ja už ale iný príbeh... patriaci do kapitolky o nás.

V najbližšej kapitolke ešte na chvíľu ostaneme v časoch dávno pred ľuďmi a trošku čekneme čo všetko úžasné u nás na slovensku dokázali vytvoriť sopky :)