Krátke dejepisné

žžžžžžžžžžžžžžžžžžžžžž...

Predchádzajúcu kapitolu sme venovali našim velikánom z 18. a 19.storočia. Túto začnem majstrami štetca, dláta a fotografie, ktorí sa síce narodili v storočí devätnástom no až v dvadsiatom urobili dieru do sveta...

Najprv trochu pobrúsime dejinami, pretože tie predovšetkým v dvadsiatom storočí veľmi ovplyvňovali nielen životy ľudí ale aj tvorbu umelcov. Bol Silvester a po ňom 1.január 1901. Práve sa začalo dvadsiate storočie a ľudia do budúcnosti pozerali z veľkými nádejami a ešte väčšími očakávaniami. Ľudstvo v 19.storočí urobilo tak obrovský skok, že si všetci mysleli že to nasledujúce storočie bude jednoducho úžasné a veľkolepé.

Z kapitolky o Expresionistoch už vieš, že najprv v rokoch 1914-1918 a potom neskôr v rokoch 1939-1945 Európu pohltili dve veľké vojny, ktoré po sebe zakaždým zanechali spúšť. V prvej svetovej vojne sa Slováci do tohto nešťastia dostali ako súčasť Rakúsko-Uhorska, ktorého sme v tom čase boli súčasťou. Po vojne, v roku 1918 vzniklo Československo a v ňom Slováci prvý raz po veľmi dlhej dobe zažili slobodu.

Svet sa zrazu zmenil. Umelci obdivujúci naše tradície, folklór a vôbec Slovensko ako krajinu už mohli slobodne tvoriť a vystavovať.  Vznikli tak úžasné diela hovoriace o živote na dedine a celkovo o slovenskej kultúre. Dobrým príkladom sú tu obrazy Mikuláša Galandu.

Na druhej strane to ale bola doba veľkých rozdielov medzi ľuďmi a nesmiernej chudoby a ťažkého života. Umelci tak svojou tvorbou často upozorňovali aj túto stránku života obyčajných ľudí. Tejto téme sa napríklad často venoval Imrich Weiner Kráľ alebo aj Edmund Gwerk

Boli to ale v tom čase zároveň umelci, ktorých veľmi ovplyvnilo dianie vo svetovom modernom umení. Venovali sa tak modernému umeniu a úžasným výtvarným experimentom, no zároveň mnohí z nich túto modernú reč umenia používali na to aby buď zaznamenali svet dediny, ktorý sa postupne v modernej dobe strácal, alebo upozorňovali na problémy s ktorými sa obyčajný človek v modernom svete stretáva.

Do toho ale prišiel rok 1939 a Slovensko sa opäť veľmi nešťastne stalo súčasťou ďalšej veľkej vojny. Mnohí umelci v tej dobe odišli do zahraničia, do krajín kde bolo pre nich bezpečnejšie. Vojna sa v roku 1945 skončila, a zdalo sa že svet bude znovu dobrý, no už krátko na to, v roku 1948 prišlo pre umelcov ale aj bežných ľudí ďalšie obdobie neslobody. Bolo to obdobie mieru, no zároveň obdobie, kedy tí čo viedli krajiny chceli diktovať umelcom (maliarom, sochárom, fotografom, filmárom) čo a ako môžu tvoriť. Mnohé smery ako Pop-art, Op-art, Abstraktný expresionizmus či Happening a Performance (ktoré poznáš z predchádzajúcich kapitol) boli u nás označované ako zlé a hlúpe a zvlášť v prvých rokoch tohto obdobia bola jediná dovolená tvorba „Realistika“. V umení toto obdobie voláme Socialistický realizmus nuž a v dejepise sa o tejto dobe dočítaš ako o období Komunizmu.  Napríklad mnohé filmy alebo knihy boli zakázané a mnohí výtvarníci mali zakázané vystavovať. Niektorí dokonca ani nemohli pracovať ako učitelia umenia a bolo im dovolené pracovať iba niekde, kde s umením nemali nič spoločné (napríklad ako kuriči v kotolni)

Mnohí (a to nielen umelci) znovu odišli do zahraničia, kde mohli tvoriť slobodne. Mnohí veľkí umelci ale ostali a aj v tej zložitej dobe zažiarilo veľa významných mien a vzniklo mnoho úžasných diel. Viacerí umelci sa napríklad veľmi oduševnene venovali naďalej téme Slovenskej dediny. Tá sa totiž začala veľmi meniť. Niekdajší život roľníkov starajúcich sa o svoje políčka a kravky, svet dreveničiek a detí na lúke sa postupne strácali.

Dreveničky nahradili moderné tehlové domy a paneláky na sídlisku, rodičia už nechodili na pole a ku kravkám ale do práce vo fabrike a deti sa už nehrali na lúke za dedinou ale na preliezkach pred činžákom...

A ten svet slovenskej dediny, ktorý sa postupne nenávratne strácal, a snaha zaznamenať ho a uchovať, sa mnohým umelcom stali obrovskou inšpiráciou a motiváciou k tvorbe.  Ako v každej dobe, nech bola akokoľvek zložitá, ľudia tvorili. Pre mnohých to ale bol svet veľkej neslobody. To obdobie neslobody skončilo v roku 1989 Nežnou revolúciou.

Ľudia mohli znovu slobodne cestovať, slobodne vravieť čo si myslia... v mnohom sa svet stal slobodnejším. Nuž a umelci (či už maliari, sochári, fotografi alebo filmári) mohli slobodne tvoriť a už nikto im nemohol zakazovať či prikazovať čo a ako.

Veľký architekt z malého Slovenska

Dušan Jurkovič (1868-1947) sa narodil v dedinke Turá Lúka. Vo svojej tvorbe sa často z veľkým záujmom venoval architektúre slovenskej dediny.  To ho určite ovlyvnilo aj v mnohých jeho návrhoch domov.

Po prvej svetovej vojne sa často venoval návrhom pamätníkov obetiam vijny, no jeho najslávnejším dielom ale je známa Mohyla na Bradle.

V roku 1919 zomiera pri leteckom nešťastí Milan Rastislav Štefánik, Slovák ktorý sa veľkým dielom pričinil o vznik Československa. V roku 1921 Samuel Jurkovič navrhol a realizoval jeho pomník na mieste nešťastia v Ivánka pri Dunaji a v roku 1928 bola slávnostne odhalená veľká Mohyla nad rodnou obcou Kušariská.

Milan Rastislav Štefánik

ako ho možno nepoznáš

Milan Rastislav Štefánik (1880-1919) by v rebríčku významných Slovákov určite nemal chýbať na prvom mieste. Určte o ňom vieš, že to bol astronóm, cestovateľ, no predovšetkým politik a veľký človek. Do našich dejín umenia ale patrí nielen kvôli slávnej mohyle od Jurkoviča. Čo určite nevieš je, že bol aj fotograf. Ako cestovateľ a astronóm sa kvôli pozorovaniam Helleyho  kométy v roku 1910 dostal na Tahiti. Tam sa okrem iného venoval aj reportážnej a etnografickej fotografii.

Mnohí cestovatelia prelomu storočí sa venovali práve tomuto druhu fotografie, pretože chceli ľuďom priblížiť vzdialené svety a kultúry. Štefánik bol v podstate prvý Slovák, ktorý sa tiež k takejto práci podujal. Som si istý že nebyť tragickej nehody v roku 1919, určite by sme od neho poznali stovky reportáží zo stoviek krajín. Napriek tomu je jeho „Tahiťanka“ vo svete etnografov (čiže ľudí skúmajúcich kultúry sveta) dodnes výnimočná. Z fotografie cítiť že ho rovnako ako kedysi Paula Gauguina nesmierne očarili jednoduchosť a dobro tohto posledného raja na zemi.

Majstri, ktorí mali Slovensko

v srdci aj na palete

Samozrejme že tu na prvom mieste musí byť Martin Benka (1888-1971). My ho dnes poznáme hlavne ako maliara, keďže bol v podstate zakladateľom moderného slovenského umenia.  Venoval sa ale aj výrobe gobelínov (to sú tkané obrazy na stenu –predstav si to ako koberec na stene) scénickému výtvarníctvu (navrhoval scény pre divadelné hry) a okrem toho bol ešte profesionálny hudobník a venoval sa aj výrobe huslí. Vo všetkom ale celý život hľadal cesty ako zaznamenať a uchovať všetko to nádherné, čo ponúkal Slovenský folklór, kultúra dediny ale aj krása krása slovenskej prírody.

Janko Alexy (1894-1970) bol v tomto v podstate jeho súputník. Jeho obrazy veľmi ľahko rozoznáš vďaka tomu, že pôsobia akoby ich vystaval z vaty.

Mikuláš Galanda (1895-1938) bol  pre zmenu maliar, ktorý hľadal inšpiráciu pre svoju tvorbu v Kubizme. Vytvoril si ale svoj vlastný osobitný štýl, vďaka ktorému sú jeho diela rovnako veľmi ľahko rozpoznateľné.

Edmund Gwerk (1895-1956)  sa pre zmenu nevenoval vyslovene folklóru Slovenska, ale vtedajšiemu životu ľudí, no a samozrejme na mnohých jeho obrazoch nájdeš veľkú lásku k slovenskej krajine.

Zolo Palugyay (1898-1935) je ďalší maliar, pre ktorého bolo Slovensko veľkou inšpiráciou. Hľadal zaujímavé zákutia a dával im veľmi zvláštnu... tajuplnú atmosféru.

Miloš Alexander Bazovský (1899-1968) bol tak isto inšpirovaný ľudovým umením a životom na dedine. Jeho maľby sa vyznačujú zvláštnou baladickou poetikou.

Imrich Weiner Kráľ (1901-1978) pristupoval k téme slovenskej dediny úplne ináč. Z kapitolky o Surrealizme vieš, že jeho oslovil práve tento smer. Jeho obrazy sú vďaka tomu plné skrytých odkazov, kde každý detail má svoje miesto. Pôsobia tak, akoby nemaľoval ľudí, ale ich hlboké podvedomie, sny a túžby.

Ľudovít Fulla (1902-1980) bol ďalší velikán Slovenského umenia ktorý celý život ostal verný téme „Slovensko“ bol pre zmenu ohúrený svetom Kubizmu no vytvoril si svoj vlastný štýl vďaka ktorému jeho diela veľmi ľahko spoznáš.

Vladimír Kompánek (1927-2011) svet Kubizmu akoby spojil so Surrealizmom a rovnako aj on si vytvoril veľmi osobitý štýl. Maľoval sprvu aj realistické diela, no postupne prešiel do veľmi zaujímavých experimentov, kde podobne ako Joan Miro zjednodušoval námet do úplne najzákladnejších tvarov.

Svoje diela často preniesol aj do sveta sochy.

Na záver časti o umelcoch, ktorí mali Slovensko v srdci aj na paleteešte zlatý klinec programu.

Mária Medvecká (1914-1987) pochádzala zo šľachtického rodu „Medvecký z Medvedzia. Vyštudovala pedagogiku a neskôr pôsobila ako učiteľka vo viacerých dedinkách na Orave. Po druhej svetovej vojne odišla do Viedni a na Akadémii výtvarných umení si splnila svoj sen. Neodišla do toho veľkého sveta na vždy. Vrátila sa na rodnú oravu a do konca života pozorovala, skúmala a maľovala ťažký život ľudí na prekrásnej Orave.

V roku 1960 sa stala autorkou víťazného návrhu na novú desaťkorunáčku. Boli na nej dve dievčatá z Oravy.

...a ak niekedy zatúžiš vidieť tú krajinu, ktorú si tak zamilovala, a galériu v ktorej nájdeš jej najslávnejšie diela, vyber sa smer Orava a zakotvi v Tvrdošíne.