Nové objavy... nové umenia

Keď sa istému neznámemu pračloviečikovi roztavili kamene na ohnisku a potom to červené čudo zatuhlo, pračloviečik objavil meď... za moment (no...pár 1000 momentov) tu bola doba bronzová v ktorej mohol tvoriť úžasné veci z Bronzu. Vždy keď človek objavil niečo nové, stalo sa to súčasťou sveta umenia... Keramika, kov, farba, fotografia, dokonca aj psychológia ako v prípade surrealistov. Nové poznatky v optike a mechanike otvorili oči viacerým umelcom a tak vznikli Op.art a Kinetické umenie.

Op-art 

Pozor ale... nemýľ si to s Pop-artom.  Je to tak iné a rozdielne ako korytnačka od čerešne. Keď niekde zachytíš tento výraz (OP-ART), už budeš vedieť že to pochádza z anglického „Optical art“ čiže OPTICKÉ UMENIE. Čo to vlastne znamená? Prečo sa volá optické, keď v podstate totálna väčšina výtvarného umenia je v podstate „Optická“... čiže vnímateľná očami?

Áno, každé jedno výtvarné umenie je o vnímaní tvarov, farieb našimi očami no v polovici 20.storočia sa tvorcovia začali zaujímať o ďalší veľký fenomén. 
Skúmali poznatky z:
-geometrie (to sú tie hrooozne ťažké veci čo občas riešiš pravítkom na matike)
-fiziognomie (stavba a fungovanie ľudského oka)
-optiky (veda o tom, ako našimi očami vnímame napríklad priestor a farbu)
nuž a vrámci toho aj princípy PERSPEKTÍVY ...to je to čóromóro, keď na nakreslenom obrázku vidíš priestor aj keď tam na 2D výkrese vlastne ani nieje.

Ak si pamätáš, tak v Egyptskej či Antickej maľbe v podstate perspektíva neexistovala. V stredoveku sa jej tiež ktovieako nevenovali no s nástupom Renesancie PERSPEKTÍVA  doslova ovládla svet obrazov.  Sandro Botticelli napríklad dosiahol také majstrovstvo v perspektíve že vtedajší ľudkovia až padali na zadok.

Optické umenie v 20.storočí ale išlo oveľa ďalej. V podstate je to druh abstraktného umenia (čiže toho, kde sa nemaľujú konkrétne veci a skôr sa vychádza zo základných geometrických tvarov).
Autori Op-artu sa snažili pomocou dvojfarebných (väčšinou čiernobielych) tvarov, línií a plôch dosiahnuť optický klam akoby boli objekty trojrozmerné a v pohybe.  Prvý raz sa názov Op-art objavil v roku 1964, keď bola v New Yorku otvorená ich prvá veľká výstava pod názvom THE RESPONSIVE EYE (Reagujúce oko)

V podstate to bolo presne o tom. Tu je namaľovaný obraz na ktorý reaguje naše oko a vysiela hlave v podstate klamlivú informáciu o tom že vníma priestor. Ten rozpor medzi tým čo vidí oko a tým čo vie tvoja hlava je ten zvláštny pocit, ktorý toto umenie robí tak pútavým. Na dielach nasledujúcich autorov v podstate pochopíš všetko ostatné...

VICTOR VASARELY (1906-1997)  najčastejšie vychádzal z tvaru štvorca, ktorý množením a premysleným kladením vytváral v oku diváka dojem (napríklad) obrovskej vyčnievajúcej gule.

Niekedy dokonca dokázal presvedčiť oko diváka že tie tvary sú v nepretržitom pohybe...schválne zakukaj sa na nasledujúci obrázok.  Že je to riadna haluška ako sa to všetko hýbe 

YOURI MESSEN-JASCHIN (1941-  )  pri svojej tvorbe išiel ešte ďalej 

a dokonca prišiel aj s nápadom usídliť Op-art aj vo filmovej podobe.  Keď si jeho meno Vyyoutubuješ a youtube tak ti padne sánka. 

RICHARD ANUSZKIEWICZ (1930-2020) tvoril tiež diela, pri ktorých máš pocit že si Alenka v ríši divov. 

BRIDGET RILEY  (1931 - ) robila síca aj veci vo farbe, no v podstate celý život ostala verná čiernobielym kompozíciám, kde je ten očný klam pohybu a priestoru vďaka kontrastu ešte zrejmejší.

No a CARLOS CRUZ-DIEZ (1923-2019) dokonca od plošnej maľby „akožepriestoru“ prešiel svojimi dielami naozaj do priestoru, kde využíval plast a sklo.

No a prítomnosť Op-Artu?

Je toto umenie stále živé? Áno  V súčasnosti je mnoho známych výtvarníkov no zároveň aj veľa nadšencov, ktorí sú pokračovateľmi Op-artu.  V súčasnej tvorbe výtvarníkov  samozrejme prevažuje počítačová grafika a na ukážku aspoň jedna vec... Prechádzaj očami po nasledovných dvoch obrázkoch. Vďaka pravidelnému radeniu tvarov  tvoje oči pochopia ten priestor ako točiaci.

Nuž a istou formou moderného Op-artu je aj Street-artová maľba na chodníkoch či iné využitie optického klamu priestoru.  Tam sa ale už stráca pôvodný zmysel nekonkrétnosti tvarov, pretože autori chcú svoj veľký kumšt ukázať aj na tak náročných veciach ako realistika... a potom asi aj preto že turisti sa radšej odfotia s megažralokom ako s kockatou (aj keď zaujimavou) guľou. Určite ti to nieje neznáme 

KINETICKÉ UMENIE

Kým v Op-arte boli priestor a pohyb iba očný klam  ...haluška ktorú nám naše oči sprostredkujú a my sa ocitáme v rozpakoch z toho že na ploche vidíme to čo tam vlastne nieje, Kinetické umenie bolo úplný opak.  S Op-artom majú spoločné to, že sú akýmsi pokračovaním ABSTRAKCIE. Rozdiel je v tom že kým Op-art nám ponúkal ilúziu priestoru a pohybu, Kinetické umenie priestor a pohyb využívalo.  O ten pohyb vlastne išlo v umení už dávno pred tým, no od Renesancie cez Futuristov v Taliansku (tých už poznáš) to bola stále len ilúzia pohybu. Na plátne sa to proste tvárilo ako pohyb, prípadne to v oku diváka vytváralo dojem že tam pohyb je. V snahe použiť v umení ozajstný, reálny pohyb vzniklo KINETICKÉ UMENIE.

Vo svojej  podstate je to SOCHA no v tomto prípade sa už udomácnil viac výraz OBJEKT.
To slovo je oslobodzujúce, pretože oproti pojmu SOCHA môže v sebe zahŕňať omnoho viac. Napríklad diela Op-artistu menom CARLOS CRUZ-DIEZ, ktoré tu boli k nákuku povyše už nemôžme nazvať sochou, pretože sa jedná skôr o INŠTALÁCIU tvarov, ktoré spolu vytvárajú zaujímavý priestor... 

Toto nové umenie k pohybu využívalo nielen modernú techniku ako programovanie a elektromotory, ale aj prirodzené vonkajšie vplyvy ako voda, vietor či gravitácia. Pri zbežnom predstavení pár dôležitých autorov a ich diel veľmi ľahko pochopíš, o čo v podstate šlo...

Absolútne najdôležitejšie meno je tu ALEXANDER CALDER (1898-1976). Jeho práce spoznáš veľmi ľahko. Sú to v podstate také abstraktné hojdačky alebo lepšie povedane VÁHY. Ten princíp váhy je tu veľmi dôležitý, pretože ako si všimneš, jeho objekty majú jednu základňu, za ktorú visia, a na dvoch základných ramenách množstvo ďalších „odbočiek“ zakončených geometrickým tvarom. Princíp je v tom že sú dve protiľahlé ramená vyvážené tak ako váha, keď ukazuje na stret.

K tomu aby ramená boli vyvážené využíval:
1.-Rôzne materiály... pretože napríklad jeden malý olovený tvarík mohol byť kľudne protiváhou desiatich iných, ktoré boli z niečoho ľahšeho.
2.-Rôznu dĺžku ramien... pretože čím je ten tvar na dlhšom ramene, tým väčšou váhou pôsobí. V podstate využíval poznatky vedy, ktorú aj voláme „Kinetika“ Tieto jeho diela mimochodom nepotrebovali motorček, pretože reagovali pohybom na zmeny teploty v miestnosti, a aj na tie najjemnejšie prúdenia vzduchu.

Ak chceš vidieť v praxi, čo dokáže aj minimálna zmena teploty, choď niekedy v zimných mesiacoch na omšu v Breznianskom kostole na námestí a zadívaj sa na veľký luster visiaci uprostred. Zima je aj von aj dnu, no  v čase omše sa otvárajú dvere a zároveň sa kúri a kostol je plný ľudí, ktorí sami vyžarujú teplo. Oceľové lano na ktorom luster visí na to reaguje tak, že sa celý luster veľmi pomaly otáča o 90stupňov tam a naspäť. 

NICOLAS SCHOFER (1912-1992) bol prezmenu predstaviteľ tých tvorcov, ktorí k pohybu svojich diel využívali elektromotor. Konkrétne on bol prvý, kto k tomuto pohybu a jeho naprogramovaniu začal využívať elektroniku a kybernetiku. Jeho sochy boli tým pádom taký malý počítač (alebo robot ak chceš), ktorý mal naprogramovanú presne načasovanú sériu pohybov a vzájomných interakcií jednotlivých častí.

Úžasné dielo Kinetického umenia nájdeš pred obchodným domom QUADRIO v Prahe. Vytvoril ju umelec David Černý a je poctou významnej českej osobnosti Franzovi Kafkovi.

Ak si chceš toto unikátne divadlo pohybu kuknúť, čekni na odkaz na Youtube 

Na záver... O MOBILOCH trochu inak 

Mimochodom tu má pôvod slovo, ktoré o polstoročie neskôr získalo úplne iný význam a aj ty ho denne použiješ aj 250x  ...MOBIL... Dnes pod mobilom chápeme tú placatú vec čo nosíš v zadnom vrecku gatí a ona ti naoplátku kradne všetok čas. Tento výraz ale vznikol práve medzi autormi Kinetického umenia v čase keď ešte telefón stabilne býval v chodbe bytu a mala ho možno každá päťdesiata domácnosť. Išlo o to, že kým klasická socha sa nehýbe (ak, tak iba keď ju pustíš z okna), ich diela boli schopné samostatného pohybu. Klasickú sochu alebo objekt tak nazvali STABIL a objekt, ktorý sa môže sám  pohybovať nazvali MOBIL (keďže bol mobilný...pohyblivý)