Bol tu v podstate od pradávna...

 

Áno začneme určite tým. V samotnej podstate je to smer akoby mimo času pretože sa v rôznych podobách objavuje v celých dejinách umenia. Dalo by sa povedať že už v Egypte... tom presnom a kánonmi zviazanom umení, kde všetko malo svoje presné miesto sa Expresionizmus objavil. Vtedy na krátky čas za vlády Achnatona boli maľované postavy zrazu akoby oslobodené od kánonu. Zrazu tu boli strapaté tanečnice.

V umení Gotiky tiež prišlo krátke obdobie, kedy maliari cez DEFORMÁCIU postáv dávali do výjavu  EXPRESIU (čiže výraz)  a veľmi dobrým príkladom akéhosi vynorenia Expresionizmu je tvorba maliara menom Francisco Goya ktorý tvoril na prelome 18. a 19. storočia, čiže sto rokov pred oficiálnym zrodením Expresionizmu ako umeleckého smeru. Svojim postavám často dával až neľudskú podobu v snahe vystihnúť ich vnútro alebo svoj osobný pocit z daného výjavu.

 

 

 

Žil vo veľmi zlých časoch a tak v jeho tvorbe nachádzame nielen umelecké hľadanie krásy sveta ale aj snahu zobudiť ľudí a vyburcovať ich proti zlu, ktoré pohlcovalo ich životy. Či už to bolo v dávnych časoch staroveku, Gotiky alebo Baroka, vždy sa tá zvláštna podoba Expresionizmu vynorila ako reakcia na rozporuplnosť či nepokojnosť doby, ale aj krízu hodnôt ľudí.

 

 

Čo to vlastne znamená

 

To čo dnes voláme EXRESIONIZMUS sa zrodilo na prelome 19. a 20.storočia. Pomenovanie EXPRESION (výraz) pochádza z francúzska, no v samotnom Francúzsku prischlo francúzskym maliarom, ktorí sa tomuto novému smeru začali venovať pomenovanie FAUISTI (to si čekni v 16.kapitolke)  bol to napríklad Henri Matisse.

 

 

Samotný Expresionizmus vo svojej čistej podobe sa začal v tom čase rodiť v Nemecku. Znamenal úplný protiklad Impresionizmu a Naturalizmu v umení. Odmietal verné zobrazovanie skutočnosti (Naturalizmus) a rovnako aj umenie ktoré sa snažilo sprostredkovať skutočnosť cez dojmy (Impresionizmus).  Métou Expresionistov bolo dať na plátno svoje vlastné pocity bez ohľadu na konvencie doby a pravidlá maľby. Maľba bola rýchla, často krát akoby to bola iba škica k nejakému následnému obrazu.

 

 

 

Najtypickejším znakom je tu DEFORMÁCIA postáv ale aj priestoru. Na jednej strane to bolo výsledkom rýchlej škicovitej maľby, kde presná anatómia či perspektíva priestoru ani nemali hrať žiadnu rolu, no predovšetkým to bol nástroj na dosiahnutie výrazu podobne ako v prípade Francisca Goyu sto rokov pred tým.

 

Ako to začalo

 

 

Z úvodu už vieš že rôzne podoby Expresionizmu sa v dejinách objavovali vždy tam a vtedy, keď sa spoločnosť dostala na pokraj priepasti... keď v krajine ale aj ľuďoch samých vládol nepokoj. V roku 1905 vznikla v Nemecku skupina Die Brücke  (most) a neskôr skupina Blaue Reiter (Modrý jazdec) v ktorých títo umelci nepokojných duší nachádzali spriaznené duše. Obe skupiny zanikli príchodom prvej svetovej vojny. Väčšina autorov sa vojny priamo zúčastnila a tí, ktorí ju prežili, našli po vojne krajinu úplne zničenú. To bol presne ten priestor, kde autor už netúži tvoriť idilické krajinky so zajačikmi a hľadať krásu sveta. Autori zrazu cítili potrebu „VYMAĽOVAŤ SA“ z toho čo bolo v nich.  Táto nová maľba ktorej hlavným nástrojom bol VÝRAZ (Expresia) bola na to ako stvorená

 

 

 

 

Keďže to bola veľmi ťažká doba, je logické že v ich obrazoch často nachádzame temno a smútok, no Expresionizmus nebol len vymaľovaní sa zo smútkov ako keď sa potrebuješ niekomu vypísať, vyrozprávať alebo len tak vyziapať do vankúša. Ako si nižšie ukážeme hľadali aj krásu a čistotu ... akurát ju zobrazovali svojim osobitým spôsobom. Nemaľovali krásu. Maľovali svoj vnútorný pocit z nej...  trochu smutný no predsa pocit z krásy.

 

 

Veľkou inšpiráciou pre  Expresionistov bolo tradičné umenie Afriky. Ornamentálnosť a jednoduchá zdobnosť umenia Afrických domorodých kmeňov ale predovšetkým ich FIGURÁLNA TVORBA (sošky a drevené vyrezávané masky) boli pre nich fascinujúce.

 

 

 

 

 

Na umení Afriky ale aj iných kmeňov žijúcich mimo nášho moderného sveta ich predovšetkým nesmierne oslovilo že v nich našli to, o čo sa aj oni sami vo svojej tvorbe snažili. Našli v nich  VÝRAZ a neuveriteľne premyslenú mieru štylizácie. Všimni si na tých maskách ako extrémne sú zvýraznené tie črty tváre ktoré majú hovoriť o pocite (to je ten výraz... Expresia) a všimni si na tých soškách do akých geniálnych tvarov sú zjednodušené postavy (to je tá štylizácia)

 

V ich tvorbe nájdeš všetko od portrétu cez krajinu, zátišie po architektúru, no predovšetkým sa venovali téme ČLOVEK. Ľudské telo bolo pre nich nesmierne dôležitým vyjadrovacím prostriedkom.  Je to logické. Ľudské telo je podobne ako tvár schopné vyjadriť nesmierne veľa vnútorných pocitov... Prostredníctvom toho ako zobrazili ľudské telo, akými ťahmi štetca, v akej pozícii, dokázali dať obrazu nesmiernu Expresiu (výraz)

 

 

 

Koho by sme mali poznať

 

 

 

Začneme asi umelcami, ktorí to v Nemecku vlastne celé spustili. Veľmi dôležitou postavou v príbehu o Expresionizme je

ERNST LUDWIG KIRCHNER (1880-1938)  Rodičia ho v tvorbe podporovali no zároveň od neho chceli aby aj formálne vyštudoval nejakú školu. Začal tak študovať Architektúru. V roku 1905 založil spolu s Bleylom a dvoma ďalšími študentmi architektúry Karlom Schmidtom-Rottluffom a Erichom Heckelom umeleckú skupinu Die Brücke („Most“). Odvtedy sa venoval naplno umeniu. Cieľom tejto skupiny bolo vyhnúť sa prevládajúcemu tradičnému akademickému štýlu (realizmu) a nájsť nový spôsob umeleckého prejavu, ktorý by vytvoril most (odtiaľ názov) medzi minulosťou a súčasnosťou.

Stretávali sa, organizovali aj dlhodobejšie pobyty  a spolu tvorili. Keďže bola pre nich spontánnosť veľmi dôležitým nástrojom tvorby, Kirchner prišiel s nápadom štvrťhodinových póz. Modelka stála pre autorov iba 15minút a potom pózu zmenila. Ako skupina nevolali profesionálne modelky a modelov ale oslovovali výhradne ľudí zo svojho okruhu.

 

 

 

 

 

 

 

ERICH HECKEL (1883-1970) bol v skupine „Die Brücke“ dôležitý ako ten, kto oslovuje ďalších výtvarníkov aby sa pridali k ich nápadu. Venoval sa nielen maľbe ale aj grafike rôznymi technikami. Vytvoril tak 465 drevorezov, 375 leptov a 400 litografií. To nemusíš vedieť naspamäť :D ani ja to neviem z hlavy. Tie čísla sú tu len preto aby sme si vedeli predstaviť rozsiahlosť jeho tvorby

 

 

 

 

 

KARL SCHMIDT-ROTTLUFF (1884-1976) vo svojich dielach prešiel dlhú cestu.  Dokázal v nich spojiť ideu skupiny „Die Brücke“ a zároveň sa nechať inšpirovať Kubizmom a Futurizmom (o nich viac v ďalšej kapitolke).

 Že boli jedna tvorivá skupina ešte neznamená že by medzi nimi neboli rozdiely. Spájala ich snaha o expresiu obrazu, no vo svojej podstate na to každý z nich šiel trochu inak. Všimni si napríklad tú zaujímavú vec ako sa diela Karla Schmidt-Rottluffa líšia od tých Kirchnerových.

 

 

 

 

 

 

Poľský maliar OTTO MULLER (1874-1930) bol rovnako členom skupiny „Die Brücke“.  Jeho diela spoznáš veľmi rýchlo nielen vďaka typickým ťahom ale pre jeho záujem o rôzne etniká.  Predovšetkým ho fascinoval svet kočovných Cigánov, ktorí ešte v tom čase putovali Európou.

 

 

 

 

 

 

 

Nórsky maliar EDVARD MUNCH  (1863-1944) bol osobitnou kapitolou Expresionizmu. Pre maliarov skupiny „Die Brücke“ bol veľkou inšpiráciou. Bol v tejto novej ceste umením v podstate ich predchodcom. Pre porovnanie... V roku 1892, keď naši traja DieBruckisti mali zhruba desať rokov, on už bol známy umelec, ktorý ale rovno v tom roku vyvolal veľký škandál tým aké diela predstavil na výstave v Berlíne. Z jeho obrazov cítiť zvláštnu formu temnoty a smútku no najznámejší je obraz VÝKRIK,  ktorý je dodnes v expresívnosti neprekonaný. Je tak známy že aj ľudia čo o umení nevedia natotálku nič, poznajú Da Vinciho Mana Lisu a Munchov Výkrik.

 

 

 

 

 

 

Veľmi dôležitou postavou príbehu o Expresionizme je LINA  FRANZISKA  FEHRMANN (1900-1950), mladšia sestra E.L.Kirchnera. Ako model sa stala doslova múzou pre členov skupiny „Die Brücke“ a známa je na ich maľbách a grafikách ako FRANZI.

 

 

 

 

 

 

 

Skupinu „Die Brücke“ teraz opúšťame a na moment sa ešte zastavíme v Rakúsku tých čias. Žil tu a tvoril veľkolepý maliar EGON SCHIELE (1890-1918). So skupinou v Drážďanoch nemal vlastne spoločné nič. Išiel svojou vlastnou cestou. Jedným z jeho učiteľov bol napríklad aj známy Gustav Klimt, ktorého zaiste poznáš z kapitolky o secesii. Egon bol geniálny kresliar akému by sme vo svete dejín umenia len ťažko hľadali páru. Doslova od ruky a jedným ťahom dokázal zaznamenať nielen vonkajšiu podobu no hlavne vnútro človeka. Jeho štýl má od nemeckých Expresionistov tak ďaleko ako Efelovka od pyramíd. Narozdiel od nich totiž na záznam Expresie nepoužíval hrubé a strmé čiary ale zvláštnu podobu deformácie ľudského tela a nezvyčajnú farebnosť.  Ľudské telo totiž výtvarnicky dokonale poznal a vedel ho prerozprávať do úžasnej podoby.

 

 

 

 

 

Svetoznáme sú ale aj jeho štúdie Českého Krumlova, odkiaľ pochádzal a kam sa z Viedne veľmi rád vracal. Dokonca tu istý čas aj žil a tvoril spolu s neoficiálnou skupinou, ktorú založil. Dom v ktorom bol ich ateliér dodnes stojí a spolu s veľkou galériou v meste tvorí múzeum venujúce sa jeho životu.

 

 

 

 

 

 

Smutný koniec Expresionistov

 

 

 

Zlatým vekom Expresionizmu v Nemecku bolo obdobie od roku 1910 do roku 1925.  Postupným vplyvom zmien ktoré sa v tom čase diali v Nemecku sa Expresionisti so svojou tvorbou dostali doslova na okraj spoločnosti. V roku 1933 sa v krajine k moci dostali Nacisti, ktorí mali o umení úplne inú predstavu. Všetky umelecké smery vzniknuté po polovici devätnásteho storočia počnúc Impresionizmom až po Expresionizmus označili ako „zdegenerované umenie“ a vyhlásili za nežiadúce. Krátko na to bolo dokonca úplne zakázané. Nacisti urobili vec dovtedy vo svete umenia nevídanú. Práce Expresionistov konfiškovali, mnohé diela... tisíce diel boli zničené a z výberu z nich dokonca urobili akúsi „ANTIVÝSTAVU“ ktorá potom putovala po celom Nemecku.

 

 

 

Výstava mala názov ZDEGENEROVANÉ „UMENIE“  a v podstate bola kampaňou proti všetkým smerom umenia, ktoré nezobrazovali svet tak, ako si mocní tej krajiny predstavovali. Na štítkoch obrazov boli okrem názvov aj komentáre kde boli návštevníci poučení o tom prečo je takéto umenie „nežiadúce“ a prečo ho treba úplne zničiť.  Nuž... v tých rokoch sa udialo aj mnohé iné veľmi zlé a dodnes ľudia nechápu, ako sa niečo také mohlo vôbec stať v Európe dvadsiateho storočia. Ale to už sme priveľmi v dejepise. Skočíme teraz naspäť do umenia...

 

Za jediné umenie, ktoré má právo existovať a ktoré majú ľudia vidieť bol vyhlásený „realizmus“. On je tu vlastne v úvodzovkách pretože od Realizmu ktorý poznáme z 19.storočia bol nahony ďaleko. V 19. storočí bol realizmus o zachytení skutočného života a všetkých jeho stránok od radosti, spokojnosti  cez prácu, chudobu, chorobu.  V Nemecku tých zlých čias od roku 1933 do roku 1945 sa ale umenie stalo nástrojom tých, ktorí ovládali krajinu a mohlo zobrazovať iba zdravých, silných (akoby nadľudí) a v zásade len také témy ktoré vyhovovali mocným krajiny. Umenie sa vtedy na krátko stalo nástrojom cez ktorý ovládali názory ľudí na seba a svet okolo.  V maľbe boli dovolené témy zobrazujúce významné udalosti z dejín národa, výjavy z gréckych bájí, života na vidieku alebo výjavy oslavujúce armádu.

 

 

 

 

V sochárstve toho zvláštneho obdobia sa akoby vrátili znovu k ideálom antického Ríma.  Na jednej strane pre ideál dokonalého zdravého ľudského tela, no predovšetkým kvôli tomu,  že Nemecko sa v tom období cítilo akýmsi dedičom slávneho mocného Ríma a samo seba v tom čase volalo „Tretia ríša“.

 

 

 

 

 

Návraty Expresionizmu

 

Po skončení Druhej svetovej vojny v roku 1945 sa situácia zmenila. Erich Heckel,  Karl Schmidt-Rottluff a pár ďalších umelcov znovu mohlo tvoriť a vystavovať, no Expresionizmus v tej podobe ako existoval pred vojnou sa už nevrátil.  Pre mnohých povojnových tvorcov bol ale veľkou inšpiráciou v ich  vlastnej výtvarnej ceste.

 

FRANCIS BACON (1909-1992) bol maliar pre ktorého bol výraz (Expresia) nesmierne dôležitý nástroj. Mnohých umelcov tej doby nesmierne uchvátil svet Abstrakcie a aj v nej dokázali onú Expresiu použiť (o tom sme v minulej kapitolke trochu škrtli). Bacon ale ostal celý život verný téme „človek“. Našiel si cestu, ktorá dostala pomenovanie „NOVÁ FIGURÁCIA" .

 

 

Ako príklad sem dám jeho asi najslávnejší obraz. Kto sa ale bojí hororov, toto si prelepte páskou J

 

Diego Velázquez v roku 1650 namaľoval portrét pápeža Inocenta X.  Podľa kritikov je to jeden z najlepších portrétov aké kedy boli namaľované. Z jeho tváre ide veľká hĺbka, no predovšetkým neuveriteľný POKOJ. Bacon urobil v roku 1953 jeho interpretáciu (čiže prerozprávanie), no namiesto toho aby podčiarkol pointu obrazu (ako bolo pri interpretácii zvykom), obrátil ju absolútne naruby ako keď máš negatív fotografie. Z červenej je modrá, bielej je čierna z pokoja je nepokoj, z príjemnosti desivosť.

 

 

 

 

A čo Slovensko?

 

 

Nuž áno, aj na Slovensku bolo množstvo výtvarníkov, ktorých Expresionizmus, ale aj potom po vojne jeho návraty veľmi oslovili. Spomeniem pre začiatok len dvoch najvýznamnejších, pretože Slovenským maliarom sa určite budeme venovať neskôr v osobitnej kapitolke.

 

KOLOMAN SOKOL (1902-2003) umenie študoval v Košiciach, Bratislave a neskôr v Prahe a už veľmi skoro sa stal tak známym, že ho pozvalo ministerstvo kultúry Mexika, aby na tamojšej vysokej škole vyučoval. Po vojne v roku 1945 sa vrátil na Slovensko, no už krátko na to v roku 1948 odišiel natrvalo.  Vo svojej práci sa predovšetkým venoval téme chudobných a trpiacich ľudí. Presne ako kedysi Expresionisti v Nemecku, ani on nepoužíval tvorbu len na hľadanie pekného ale predovšetkým na upozorňovanie na veci, ktoré je dôležité zmeniť.

 

 

 

 

 

VINCENT HLOŽNÍK (1919-1997) prešiel výtvarne dlhú cestu a inšpirovalo ho mnoho umeleckých smerov dvadsiateho storočia. V Považskej galérii v Žiline môžeš vidieť stálu výstavu jeho diel, z ktorých mnohé majú v sebe to, čo od začiatku storočia autori hľadajú... Expresiu. Rovnako aj on bol bojovníkom proti nesprávnosti sveta. Často sa napríklad venoval vo svojich obrazoch téme nezmyselnosti vojny.

 

 

 

 

Súčasnosť 

Či už je to Expresionizmus v jeho pôvodnej podobe pred Druhou setovou vojnou, alebo jeho podoby neskôr v "Novej figurácii" od Bacona či nášho Hložníka, Expresionizmus stále žije.

 

 

Stále je veľa výtvarníkov, pre ktorých je veľkou inšpiráciou. Keď si vygúgliš "NEOEXPRESIONISM", nájdeš mnoho úžasných diel prítomnosti. Občas sa stane že to  nie sú umelci, ktorí maľujú obrazy na objednávku do obývačky. Sú to umelci, ktorí chcú svetu niečo povedať. Zobudiť ľudí z letargie a spokojnosti, trochu ich aj šokovať a povedať im čo sa musí zmeniť. Často títo umelci opúšťajú galérie a tvoria na ulici a pre ulicu. Tvoria umenie, ktorým chcú zmeniť svet k lepšiemu tým že upozorňujú... kričia svojimi obrazmi na stenách, čo sa musí zmeniť. Toto umenie sa volá STREET ART ...umenie ulice.

 

 

 

No ...a sme opäť v súčasnosti :D ... v ďalšej kapitolke zase spravíme žžžžžžžžžžžžžžžž o sto rokov dozadu.