Pobrúsime najprv trochu dejinami...

...bude to ale ozaj len tak že ...žžžžžžžžžžžžžžžžžžžž

Za čias veľkého a mocného grécka bol Apeninský polostrov (to je vlastne dnešné Taliansko v takom srandovnom tvare čižmy s opätkom ako kope do sfúknutej lopty) iba jedným z miest v Stredomorí kde si zakladali svoje kolónie.

Tu na území dnešného Talianska sa stretli s viacerými národmi. Boli tu Etruskovia, Latinovia a Italovia. Gréci s nimi začali obchodovať a postupne si tu zakladať aj vlastné mestá. Napríklad dnešný Neapol je vlastne pôvodne po grécky Nea Polis (nové mesto)

V podstate to bol svet vzájomných svárov z ktorých Etruskovia (najviac ovplyvnení gréckou kultúrou) sa stali základom kultúry neskoršieho Ríma, po Latinoch ostal iba jazyk, ktorý sa stal jazykom učencov no a celé to zastrešili Italovia po ktorých dodnes ostal názov ITALIA. Založili si mesto Rím, vytvorili mocné kráľovstvo, z ktorého neskôr po vzore Grékov vznikla REPUBLIKA, neskôr prišla doba Cisárov, ktorí častokrát vládli akoby boli bohmi na zemi... nuž a pomedzi to stihli dobiť a ovládnuť celý vtedy známy svet...v podstate celé Stredomorie a dve tretiny dnešnej Európy. Od niekdajšej Mezopotámie až po Britániu -dnešné Anblicko, Od južných hraníc Egypta až po rieku Rín v dnešnom Nemecku.

Narodením Ježiša na okraji ríše v malej bezvýznamnej provincii Júdea sa začal náš letopočet, čo ale Rimania ešte pár storočí nevedeli. Rimania mali vlastný letopočet, ktorý počítali od založenia Ríma v roku 753 pred našim letopočtom. To že my dnes počítame letopočet od narodenia Ježiša vzniklo 600 rokov po jeho narodení. Učenie ktoré hlásal sa už krátko po jeho smrti začalo tak šíriť že pre Rím začalo byť hrozbou a prvých Kresťanov začali prenasledovať. Pre vtedajších ľudí to bolo niečo úžasné. Boh, ktorý má rád ľudí až tak že obetoval za nich svojho syna... to oni nepoznali a boli tým ohúrení. Tí ich bohovia ich v podstate mali „nasaláme“ Zaneprázdnení vlastnými božskými spormi medzi sebou si ľudkov všimli iba málokedy. Človek bol len prachom v ľubovôli mocných bytostí niekde tam hore. V roku 313 Cisár Konštantín uznal kresťanstvo a od tých čias bol Rím kresťanskou ríšou.

Stalo sa tak ale až na sklonku slávy veľkého Ríma. Ríša sa rozdelila na dve časti Západnú, ktorá si naďalej zachovala titul Rímska a na východnú, ktorú dnes poznáme pod názvom BYZANCIA.

Z Ázie prichádzali do Európy nové národy a slabnúca ríša už nedokázala chrániť tak veľké územie ako kedysi, a postupne sa začala zmenšovať... vzdávať niekdajších dŕžav až napokon prišiel rok 476 po narodení Ježiša (čiže nášho letopočtu) kedy Rím definitívne padol... no... padol... ľudia žili, pracovali, mesto Rím stále stálo, no z centra sveta sa stalo len pramálo dôležitým mestom rozpadávajúcich sa pomníkov starej slávy.

Tá sláva postupe doslova zapadla zabudnutím, až kým ju o tisíc rokov neskôr znovu začali postupne objavovať. To objavovanie antického sveta voláme dnes RENESANCIA (ZNOVUZRODENIE) ...ale to je už iný príbeh o nejakých päť kapitol neskôr.

ETRUSKOVIA

Teraz ale znovu urobíme žžžžžžžžžžžžžžžžžž storočia dozadu... na počiatok všetkého...

Etruskovia boli výnimočný národ žijúci v strednom a severnom Taliansku. Vrchol civilizácie dosiahli v 7.storočí pred našim letopočtom a v podstate to boli oni čo založili Rím.

Po Etruskoch nám ostala predovšetkým úžasná tvorba v oblasti keramiky ale nesmierne veľa sa o nich moderný človek môže dozvedieť z ich hrobov. Boli to podobne ako u starovekých Egypťanov pohrebné komory v podzemí no sarkofág Etruska nebol v podobe mŕtveho Etruska ale v podobe akoby hodoval na oslave.

Tu je dôležité spomenúť že Etruskovia a aj neskôr Rimania nepoužívali pri hostinách stoličky ale akési lehátka. Na nich ležali, hodovali a debatili.

No a toto bola poloha v akej bol zosnulý zobrazený. Socha bola súčasťou veka, ktoré zakrývalo samotný sarkofág v ktorom bolo telo. Druhý rozdiel od Egypťanov bol ten, že kým Egypťania maľovali na steny seriózne výjavy s Bohmi a posmrtným životom, Etruskovia často na steny hrobiek maľovali vtipné príhody zo života zosnulého.

Na záver treba ešte dodať že zohrali dôležitú úlohu v príbehu Ríma ako mesta. Sedem pahorkov na ktorých sídlili Italické kmene Latinov a Sabínov sa spojilo a vytvorilo akýsi miništátik no až príchodom prvých (mimochodom etruských) kráľov vzniklo mesto. Po dvesto rokoch Rimania etruských kráľov zvrhli a v roku 510 založili REPUBLIKU, kde vládol ľuďmi volený senát, podobne ako dnes o nás parlament.

Romulus a Remulus

Synovia kráľa, ktorí ale kvôli veštbe boli ako nemluvňatá odsúdení zahynúť. V lesoch budúceho mesta Rím ich vychovala divá vlčica a podľa povesti to boli oni, kto založil Rím. :) teda samozrejme až vyrástli.

VÍŤAZNÝ OBLÚK

...je veľmi zaujimavá vec. Už za čias republiky, keď Rimania viedli prvé vojny za ovládnutie celého Apeninského polostrova, bolo veľmi dôležité o každom víťazstve dať ľuďom vedieť (Facebook ani Twitter ešte neboli)... no a samozrejme zároveň bolo treba vzdať úctu víťazom. No ...bola to každopádne paráda na ktorú obyvatelia ešte dlho spomínali. Vybraní predstavitelia Armády spolu s najudatnejšími vojakmi víťaznej bitky prechádzali ulicami plnými zvedavcov a jasajúcich obyvateľov mesta. Vždy napríklad bolo súčasťou tejto slávnosti aj nesenie vojnovej koristi no a zlatým klincom bolo prejdenie popod slávnostnú „SLÁVOBRÁNU“ Vyrobenú z dreva a bohato zdobenú kvetmi. Tento zvyk sa postupne zmenil.

Za čias CISÁROV, ktorí v Ríme vládli od roku 27 pred našim letopočtom to bol rovnako ešte slávnostný prechod mestom no Víťazný oblúk sa už staval z mramoru ako pamätník víťazstva. Najznámejšie sú Titov, Trajánov no a samozrejme Konštantínov víťazný oblúk, ktorý nájdeš hneď vedľa KOLOSEA (keby si mal náhodou cestu) Podobné stavby nájdeš aj v Paríži či v Londýne ale to sú už stavby z čias 19.storočia. Symboliku majú ale rovnakú... sú pamätníkom veľkých víťazstiev. 

KOLOSEUM

Ach... ja som pri Grékoch zabudol spomenúť ešte jeden ich zázrak... DIVADLO!!! Milovali divadlo a v podstate ho ako umenie vymysleli. Mimochodom kuriozitka bola že všetky úlohy, aj ženské a detské hrali výhradne dospelí muži čo bolo štandardom ešte za čias Shakespeara o 2000 rokov neskôr.

Rimania boli vo forme zábavy trochu iní než Gréci. Tým stačilo vytešiť sa na športovom podujatí, poplakať si v divadle a oddýchnutí išli domov vypiť si za amforu vína. V Ríme bola ARÉNA to čo divákov ťahalo. Nebola to už športová aktivitka ale boj v ktorom často išlo o život.

Vznikli gladiátorské školy, kde z otrokov schopných bojovať vycvičili bojovníkov a tí bojovali ...pre pobavenie ľudu. Treba tu ale ešte uviesť na pravú mieru jednu vec. Gladiátori neboli odsúdenci na smrť. Isteže... stávalo sa často že niekto boj neprežil. Dostať sekerou po hlave nebola žiadna prča ale boli to ľudia medzi obyvateľmi Ríma veľmi vážení.

Mnohí mali dokonca niečo ako dnes celebrity fanclub a čo je najdôležitejšie mali možnosť znovu si získať slobodu, buď zásluhami alebo sa vykúpiť z otroctva. Ono sa to nezdá ale mnohí boli bohatší ako väčšina bežných obyvateľov mesta.

Nuž a toto všetko sa odohrávalo v ARÉNE... bojisku pokrytom pieskom. Hľadisko nebolo na jednej strane ako v divadle ale dookola celej plochy, niekedy do poloblúka. A prečo KOLOSEUM???

Takých arén bolo po celej ríši natisíce. Niektoré ale vynikali svojou veľkosťou a najväčšia z nich stála v Ríme. Bola tak kolosálna že jednducho ...KOLOSEUM ...Keď ju dostavali, bola to najväčšia stavba akú kedy Rimania postavili. Mimochodom začali ho stavať za cisára Vespasiana v roku 72 a prvý zápas gladiátorov tu bol v roku 80 za cisára Tita. To je niečo... za osem rokov takú megastavbu sfajrontiť. Príbeh stavby pokračoval slávne i neslávne. Boli tu zápasy o ktorých ešte aj dedovia svojim vnúčencom rozprávali ale bolo to aj miesto smrti mnohých prvých kresťanov. Samozrejme že po zániku ríše skončili aj hry. Stavba bola prestavaná na pevnosť a pred päťsto rokmi napríklad slúžila ako kameňolom kde si stavitelia chodili „nalámať kameňa“ na svoje domy. V 18.storočí, čiže po 1400 rokoch búrania pápež Benedikt XIV. Koloseum zachránil tým že ho vyhlásil za pamätník prvým kresťanom, ktorí tu zomreli.

BUSTA

Najprv si urobíme trochu predstavu o tom, čo to vlastne tá busta je. Ak kreslíš celého človeka, je to postava (figúra). V prípade že kreslíš obrázok na ktorom vidno hlavu, krk a plecia (môže byť aj do polovice hrudníka) je to PORTRÉT. V prípade sochy je takým portrétom BUSTA.

Ako to celé vzniklo. Patrí to sem do článku o Ríme, pretože práve Rimania to v podstate majú na rováši. Rím sa ako všetky ostatné spoločnosti už za republiky delil na obyčajných a bohatých, dnes by sme povedali šľachticov (patríciovia). Keď v bohatej rodine zomrel významný príbuzný, vytvorili z vosku jeho podobizeň (niekedy to bol vyslovene odliatok) a uložili ju do „miestnosti predkov“ Bola to miestnosť, kde mali uložené podobizne svojich zosnulých. Toto ale nebolo len tak samoúčelné aby mali pamiatku. V prípade významných udalostí... svadieb, náboženských obradov či iných dôležitých akcií bolo pre rodinu dôležité aby ich predkovia boli s nimi. Vybraní zástupcovia rodiny tak mali tú česť niesť tieto podoby predkov na slávnosti a tým ich tam vyslovene sprítomniť. Lenže... vtedajšie ulice plné domčekov veľmi radi horeli... a teda keď, tak poriadne. Samotný Rím zažil stovky malých požiarov a niekoľko tak veľkých že ho v podstate museli stavať nanovo. Vosk sa ukázal ako veľmi nešťastný druh materiálu nielen kvôli tomu že by požiar neprežil ale sám osebe nie je dvakrát trvácny... v podstate „tečie“ Jedného dňa by sa Riman zobudil a zistil by že jeho prateta má uši po plecia a dedovi z Kápui odpadol noc. Postupne sa tieto podobizne zosnulých začali robiť z mramoru čo teda už je „večný materiál“. Nuž a ešte o niečo neskôr si takéto podobizne začali robiť aj živí... Niektorí aby svojim príbuzným zanechali po sebe svoju podobu, iní asi skôr kvôli tomu že boli sami zo seba, svojej geniality a véééľkych činov takí paf, že proste museli byť zvečnení. NUŽ A TO JE BUSTA A JEJ ZROD.

Za zmienku ešte stojí že častokrát to neboli pravdivé podobizne ale skôr o tom, ako chceli aby si ich ľudia pamätali. Niektorí cisári napríklad sa dali zobraziť s telom svalnatého Herkula, no sami pritom boli skôr „chorľavé chrchlíky“. Výsledok potom pôsobil trochu komicky ako keby sme vzali tvár Mr.Beana a prifotošopovali ju k telu Arnolda Schwarzeneggera s raketometom na pleci.

Čo by sme ešte určite mali z čias Ríma poznať

Pantheon v Ríme... výnimočná stavba svojho času zasvätená všetkým bohom. Jej zvláštnosťou je, že vnútro je stavané v tvare dokonalej gule a jediné miesto od kiaľ ide do vnútra svetlo je kruhový otvor cez ktorý mimochodom vďaka prúdeniu vzduchu neprší.

To fakt... ja som to počul od sprievodcu a potom sme tam boli počas dažďa a ja som stál pod tým otvorom vysoko v strope a pozeral som sa na dážď ktorý na mňa nepadal. Teda pri búrke by to už asi nefungovalo ale aj tak zaujimavá vec.

VIA APPIA ... v podstate najstaršia cesta na svete. Ono tí Rimania boli fiškusi. Dobyť celý svet to nebola žiadna hračka a udržať si ho teda už vôbec nie.

Potrebovali aby ich armády boli schopné čo najrýchlejšie prejsť z jedného konca ríše na druhý. Najjednoduchšie to bolo po mori no lenže toho akosi nie všade jesto... V tom čase vznikla múdrosť „Všetky cesty vedú do Ríma“ čo bola ale fakt pravda pretože naozaj všetky viedli z neho, keďže si ich logicky postavili.

FORUM ROMANUM... v podstate srdce Ríma ako mesta a vlastne aj celej ríše... tým pádom teda celého vtedajšieho sveta.

Bola to vlastne široká ulica... alebo skôr námestie obklopené dôležitými budovami ríše. Tu sa odohrávali všetky dôležité rozhodnutia krajiny.

HADRIÁNOV VAL... Ako už vieme hranice ríše siahali až po hranice Škótska. Lenže tí divokí ľudia na severe akosi nie a nie pochopiť že ich prišli Rimania v podstate dobiť pre ich vlastné dobro a tak z toho boli neustále bitky, vojny... či prepadávania miest, ktoré Rimania na území dnešného Anglicka (vtedy provincia BRITANIA) stavali. Na jednej strane dobité územie stratilo svoju identitu pretože pánmi boli nejakí cisári z mesta ďaleko od Londýnia. Na druhej strane však platilo že tam kam zašla Rímska ríša bol neskôr mier a pokoj... platili zákony a ľudia sa cítili bezpečnejšie ako v časoch keď tam boli iba navzájom večne bojujúce kmene. Faktom však je že obyvatelia severu to videli ináč a tak sa cisár Hadrián v roku 122 rozhodol že to vyrieši vysokým múrom naprieč celým Anglickom.

Samozrejme že prejsť sa dalo... to by zase bola blbosť keby vôbec nie. Mohli prejsť obchodníci, ľudia čo išli za svojim cieľom no nemohla prejsť žiadna armáda či banda ktorá by rabovala mestá a usadlosti na juhu. Rímu záležalo na tom aby na jeho území bol mier a bezpečie pre všetkých... čo si budeme... v podstate ani tak nie kvôli ľuďom samotným ako skôr preto že len provincia v ktorej je bezpečné žiť, mohla vyrábať výrobky, pestovať plodiny no a samozrejme platiť dane cisárovi.

Každopádne bežní ľudia v tejto veľkej ríši mohli prvý raz v dejinách Európy zažiť ten super pocit bezpečia že niekoľko generácií vôbec nezažilo žiadnu vojnu či podobnú pohromu.

POMPEJE

Najprv aby sme sa správne premiestnili v čase a priestore. Nachádzame sa na juhu Apeninského polostrova a píše sa rok 79 nášho letopočtu. V Ríme práve dokončujú slávne Koloseum, Rímska ríša má doposiaľ najväčšiu rozlohu a siaha od Mezopotámie až po hranice dnešného Škótska.

Je 24.august. a v podstate je už najvyšší čas pripraviť sa na zber viniča. Ten je tu totiž veľmi dôležitý pretože vďaka blízkej sopke Vezuv je tu výnimočne dobrá sopečná pôda na pestovanie viniča. Tam kde nie je vinič, preháňajú sa stáda oviec. V meste Pompeje, ktoré patrí medzi najbohatšie mestá ríše je mnoho remeselníkov, no a samozrejme obchodníkov keďže mesto bolo zároveň prístavné. Celé mesto doslova voňalo novotou. Bolo síce už v tom čase starobylé, no veľké zemetrasenie ktoré tu bolo v roku 62 priviedlo do mesta staviteľov a tí z neho urobili moderné mesto svojej doby.

Mesto samotné nebolo na svoju dobu veľké, no napriek tomu to bolo jedno z najlepších miest pre život... Až do toho dňa24.8. roku 79.

Diali sa už pár dní zvláštne veci, ktoré boli akýmsi varovaním blížiacej sa pohromy, no ľudia si aj naďalej žili svoje životy. Tým výstrahám nerozumeli... V niektorých studniach v meste a okolí bola vriaca voda, z iných voda úplne zmizla.

Divé vtáctvo a zver sa niekam vytratili a domáce zvieratá boli akoby počarované... nepokojné a nevypočitateľné a na viacerých miestach bez zjavného dôvodu uhynuli celé stáda oviec či divých zvierat. V ten deň krátko poobede sa vrch týčiaci nad mestom naplno prebudil.

Po svahu začala tiesť ohromná masa lávy a z oblohy sa na mesto začala sypať zmes žeravého popola a balvanov, ktoré sopka vyvrhla zo svojho vnútra. Celá katastrofa trvala tri dni no Pompeje boli zničené už v prvých hodinách. Za niekoľko hodín mesto doslova prestalo existovať. Z obyvateľov prežili len tí čo stihli ujsť v prvých minútach pohromy a pod 6metrovou vrstvou popola a kamenia ostalo nielen mesto ale aj 20 000 obyvateľov. Vládu nad mestom... nad tou pláňou popola už za krátku dobu prevzala príroda. Najprv to bola púšť kam sa ľudia báli ísť, neskôr sa tu na trávnatých lúkach preháňali ovečky, ktorých pastieri už len z počutia tušili nejakú nejasnú legendu o dávnom veľkom nešťastí a napokon na celé stáročia miesto pohltil rozľahlý borovicový les.

A teraz prečo toto celé je v príbehu o Ríme pre nás také dôležité... Predstav si že máš 5rokov a máš svoj svet...svoju izbu svoje hračky, zošity... ako idú roky, niečo vyhodíš, niečo si kúpiš a zrazu máš 10rokov a tvojimi pokladmi je už niečo úúúplne iné. Zrazu máš 15 a už to nie je barbie ale paleta šminiek. Zahučí to ako voda a máš 30 a dve deti ktoré odprevádzaš ráno do školy. V zápale dospievania ti úplne uniklo že niečo z minulosti by ti predsalen mohlo byť vzácne. Už neexustujú hračky z tvojich piatich, bárbie z desiatich a ani tej paletky šminiek nevieš kde je koniec. Teraz si ale predstav že zrazu na povale u rodičov nájdeš krabicu do ktorej si si ukryla veľa svojich pokladov keď si mala osem rokov. Ty sama si tam ten poklad „zakopala“ no časom ti to úplne vyšumelo z hlavy... zabudla si. Aké vzácne by bolo nájsť takú peknú spomienku...

No a toto sú POMPEJE. Okolitá civilizácia išla ďalej. Všetko sa menilo... niečo sa rúcalo, niečo prestavúvalo, niečo stavalo nové aby to o sto rokov nahradilo niečo ešte novšie... a konieckoncov aj to napokon ostalo v zabudnutí. Také sú dejiny.  Objavenie Pompejí a okolitých mestečiek urobil v poznaní starovekého Ríma doslova dieru do sveta. Bola to časová schránka v ktorej Vezuv doslova zakonzervoval všetko to nádherné čo tam len pár rokov pred tým vzniklo. Celé domácnosti bežných ľudí i zámožných boháčov, chrámy, obchody ulice... všetko nájdené tak, ako to popol pred stáročiami zasypal. Pompeje sa stali oknom do staroveku podobne ako nájdenie Tutanchamonovej hrobky v prípade poznania Egypta.