Stručne naprieč časom

To, čo v Mezopotámii znamenali rieky Eufrat a Tigrid niekde sa dočítate že Tigris) , to v prípade Egypta znamenala rieka Níl. Vďaka teplu a pravidelným záplavám mohli Egypťania svoju úrodu zbierať niekoľko krát do roka. Aj tu je doba kedy sa ešte dejiny nepísali a podľa vykopávok vieme že svoju úžasnú civilizáciu tu začali budovať už 6000 rokov pred našim letopočtom, čiže pred 8000 rokmi. Tie skutočné dejiny skutočnej veľkej ríše a civilizácie sa začali písať zjednotením dvoch kráľovstiev veľkým kráľom MENIM niekedy okolo roku 3000 pred našim letopočtom.

Tá zvláštna vec za mnou je známa ako "paleta kráľa Meniho" a okrem toho že je to jeden z najstarších nápisov v hieroglyfoch, je to zároveň svedok  vzniku veľkého Egypta. Bola vyrobená pri príležitosti zjednotenia dvoch dovtedajších kráľovstiev.

V dejinách unikátnou vecou je to, ako si Egypťania udržali celé tisícročia tú istú kultúru a tie isté zvyky. A to z ďaleka neboli tisícročia mieru. Ako v okolí začali vznikať iné veľké ríše ako Babylon, výbojní Chetiti, Perzia, neskôr Grécko a samozrejme na záver Rímska ríša, často sa stávalo že Egypt nebol na strane víťazov, a často mu vládli aj cudzie mocnosti. Zo všetkého sa ale vždy pozviechal, otriasol, vrátil sa naspäť k svojim hodnotám a žil si ďalej svoj Nílsky sen. Ako kultúra prestali existovať niekedy okolo roku 600 nášho letopočtu čiže od zjednotenia ríše po zánik prežila Egyptská civilizácia 3600 rokov a ak by sme počítali aj dobu pred Faraónmi bolo by to číslo 6600rokov.

Každopádne v dejinách sa napokon aj oni ocitli v úplnom zabudnutí a zmenilo sa to až vtedy keď Egypt v roku 1798 obsadil Napoleon, ktorý tam dohrmel nielen s obrovskou armádou ale aj prírodovedcami a archeológmi.

V podstate tým začalo tak trošku zlodejské obdobie, kedy či už do Paríža a neskôr do Londýna prúdili tisíce ton pamiatok... no predovšetkým tým začal celosvetový záujem o túto prastarú a úžasnú civilizáciu a každé múzeum sveta túžilo mať čo najviac z nájdených vecí.

Popri tom samozrejme prichádzalo aj množstvo poznatkov o živote Egypťanov no a samozrejme keď prišiel objav Rossetskej dosky (to už poznáš) ľudia cez poznanie Egyptského písma začali tejto kultúre rozumieť ešte viac.

O „ Hornej dolnej“

Viem, trochu ako z televízneho zábavného seriálu ale tu, pri reči o Egypte pomerne dôležitá vec. My Slováci sme zvyknutí na to že čo je horné, to je na severe. Máme to tak uložené kvôli tomu že väčšina našich riek tečie od severu na juh...teda ...plus-mínus občas zabočia na východ či západ ale v podstate takmer všetko nám to aj tak stečie dole... na juh. Horné Pohronie je severnejšie ako dolné, horné Ponitrie, Považie, horný Tekov... všetko sú to pre nás odkazy na to že sa hovorí o niečom severnom. Ešte aj ten Dunaj, do ktorého nám to všetko stečie, aj keď v podstate ide zo západu na východ, nad Budapešťou si to rozmyslí a hajde na juh.

V prípade Egyptu je to presne naopak Je to krajina ležiaca na severe Afriky, a Níl, jedna z najdlhších riek sveta tečie od pralesov na juhu až do Stredozemného mora na severe. Starí Egypťania nepoznali našu súčasnú predstavu sveta že sever je na mape hore a juh na mape dole... Vďaka Nílu to mali presne naopak. Keď teda hovoríme o Hornom Egypte, ten je na juhu a Dolný Egypt pre zmenu na severe. Tie slová horný-dolný sú v prípade Egypta veľmi dôležité aj preto, že jeho veľké dejiny sa začali písať spojením, dovtedy dvoch oddelených kráľovstiev.

Kráľovská koruna horného (juh) bola biela a volala sa HADŽET a koruna dolného (sever) bola červená a volala sa DEŠERET. Nebolo to ako v mnohých iných krajinách, kde jedna krajina pohltila, prípadne rovno dobila a zničila tú druhú. Jednoducho sa po rokoch vzájomných sporov a výhrou jedného z nich spojili. Vznikla tak spojená koruna Faraóna ktorú voláme PŠENT. Veľmi známa je aj koruna NEMES, predovšetkých asi preto že ju poznáme v spojitosti s (pre nás) najznámejším Faraónom Tutanchamonom

No a na reliéfoch sa ešte často objavuje modrá koruna CHEBŠEŠ ktorú Faraón nosil do boja

a biela koruna ATEF, takzvaná Usírova koruna, ktorú nosil Faraón pri niektorých náboženských obradoch.

O korunách a kráľoch

Teraz na chvíľu odídeme z Egypta ...ale kľud, vrátime sa potom späť.

Slovo KORUNA... Nuž starí Egypťania to slovo nepoznali. Rovnako Číňania, Peržania, Indiáni v Južnej Amerike a ani (nám už známi Sumeri. Napriek tomu všetky národy sveta mali pre svojho panovníka symbol, ktorý nosil na hlave ako kráľ. Často to bol predmet zo vzácnych materiálov ako zlato, striebro, diamanty či slonovina no ako vidíme v prípade Egypťanov, mohla to byť aj úplne obyčajná látka. V každom národe to malo svoj vlastný tvar, a názov a to čo poznáme pod názvom koruna dnes... to s tými dzindzikami smerúcimi do hora vzniklo nasledovne...

Rímski cisári, v čase keď už Egypt dožíval svoj 6600ročný sen nosili ako symbol moci vavrínový veniec...

v podstate to bola čelenka z bobkových listov (to fakt, nerobím si srandu), ktorá sa v starovekom Grécku dávala víťazom športových hier. Keď ale cisár zomrel, zobrazovali ho na portrétoch s niečím ako svätožiarou.

Boli to lúče smerujúce spoza hlavy. No lenže aj žijúci cisár bol predsa „poloboh“, prečo by tiež nemohol mať takú svätožiaru. Na minciach sa teda od istého času začali objavovať portréty cisárov s „coronou“. Pozor ...  :D  ... NIE Covid19

Corona je doslova „svetlo dookola“ podobne ako keď mesiac zakryje slnko a vidno len žiariace obrysy. V prípade tej cisárskej to bola CORONA ...čiže žiara okolo hlavy. Neskôr také čudo začali títo rímski cisári nosiť aj v skutočnom živote, no a po rozpade Rímskej ríše a vzniku malých kráľovstiev tento zvyk prebrali ich nasledovníci králi. A ešte že tie slová cisár a kráľ ako vznikli... 

To je ti tiež celkom zaujimavá storka. Starí Egypťania nepoužívali slovo kráľ. To čakalo na objavenie ešte pár tisíc rokov. Najprv to slovo CISÁR. Prvý, kto si uzurpoval absolútnu moc nad celou Rímskou ríšou bol istý Július Cézar, nuž a po ňom... veľkom Cézarovi každý ďalší panovník si k menu pripísal ako titul Cézar...Cisár... a v Rusku z toho ešte vzniklo „Cár“

No a to slovo KRÁĽ... Tristo rokov po rozpade Rímskej ríše a života v rozdrobenej Európe plnej malých štátikov, často nie väčších ako Brezno prišiel „Karol Veľký“... tak ho nazvali pretože bol ozaj veľký tým čo dokázal. Zjednotil väčšinu dovtedy navzájom bojujúcich štátikov. Po jeho smrti si panovníci práve jeho meno dávali ako panovnícky titul a tak zo slova KAROL vzniklo KRÁĽ.

Pyramídy

To je asi najznámejšia vec, ktorá sa nám vybaví okamžite, ako počujeme slovo Egypt. Na to, ako to celé vzniklo sa ale musíme vrátiť v čase do dôb dávno pred pyramídami. Ten pocit... istota, že po smrti musí ešte niečo byť bol v ľuďoch od praveku. Ako náhle si človek uvedomil sám seba... svoje vnútro a to zvláštne čo my voláme DUŠA, budili sa ňom rôzne predstavy o tom, ako to vlastne celé je.

V predstavách Egypťana to bolo veľmi podobné predstavám Mezopotámčanov. Pod našim svetom... niekde v hĺbke zeme je druhý svet... PODSTVETIE, kam odíde každý a bude tam žiť naveky. Bežný Egypťan bol pochovaný do zeme, no hodnostári a bohatí Egypťania si už počas života stavali zvláštne stavby ktoré volali MASTABY.

Bola to v podstate jednoposchodová budova s jednou miestnosťou, v ktorej mohli príbuzní robiť obety bohom za zosnulého. Zo strechy išla hlboká šachta (niečo ako studňa) smerujúca kolmo dole a na jej konci, hlboko pod zemou bola miestnosť kam uložili neboštíka. Musela to byť miestnosť, pretože na druhý svet odchádzal s pomerne veľkou výbavou... niečo ako keď ideš na dva týždne do tábora a mamina ti nabalí všetko čo budeš potrebovať. Taký staroveký Egypťan namiesto náhradnej nabíjačky na mobil a kopy čipsov potreboval niečo iné. Väčšinou to boli podobne ako v Mezopotámii veci z bežného života o ktorých bol presvedčený, že ich bude potrebovať aj na druhom svete, no a samozrejme zopár záhadných predmetov, o ktorých poviem neskôr.

Neboštík je uložený, všetko čo potrebuje má so sebou, do šachty smerujúcej z MASTABY k miestnosti sa spustia obrovské pieskovcové kvádre a naveky zaterasia priechod dnu. Otvorí sa brána do podsvetia, neboštík sa posadí a s radosťou a všetkými tými pakšamentami čo mu doma nabalili sa vyberie žiť svoj druhý, večný život.

No lenže nebol Egypťan ako Egypťan... jeden bol bohatší, druhý chudobnejší, jeden bol síce bohatý ale stále iba pisár v nejakej dierke uprostred piesku, druhý bol faraónov vrchný pohárnik. Stále častejšie sa tak stávalo že sa doslova predbiehali v tom, kto bude mať honosnejšiu mastabu... nuž a samozrejme už z diaľky viditeľnú. Jeden si pridal o poschodie navyše, ďalší... aby teda v hanbe neostal, postavil si tie poschodia rovno tri a dúfal že jeho kamošovi nenapadne číslo štyri.

Takýmto vrstvením v podstate vzniklo niečo ako predchodcovia pyramíd. Pyramídami ale ešte stále neboli. Totiž v MASTABE je hrob pod zemou a v PYRAMÍDE je hrob uprostred stavby, vysoko nad povrchom zeme. To súvisí hlavne s tým ako si v tom veľmi krátkom čase pyramíd predstavovali posmrtný život Faraóna. Ten už neputoval do podsvetia ale ku hviezdam... tam kde bývajú ich príbuzní, bohovia. Celé tisícročia Egyptskej civilizácie totiž faraón predstavoval poloboha, príbuzného bohom... prípadne priamo jedného z nich.

Prvú skutočnú pyramídu postavil Lekár a staviteľ Imhotep pre svojho faraóna Džosera. Hrob už bol ako v pyramídach no ešte stále to navonok vyzeralo ako viacposchodová mastaba. Tuto pyramídu voláme preto aj stupňovitá pyramída... tých poschodí má mimochodom šesť. Postavená bola v rokoch 2630-2611pred našim letopočtom. Imhotep sa stal mimochodom v podstate vynálezcom pyramíd a po smrti ho vyhlásili za boha lekárstva a lekárnictva.

Ďalší pokus o pyramídu bol tak troch trapas. Faraón SNOFRE si dal postaviť pyramídu, ktorá už mala ploché steny, tak ako poznáme dnešné pyramídy. V polovici stavby ale zistili že sa im celá stavba pre obrovskú váhu začína rúcať, čo bol teda prúser ako Brno. Mala tam stáť naveky a ona sa im ide rozpadnúť ešte počas stavby... Nuž a tak ju od polovice zakončili pod miernejším sklonom. Kvôli tomu ju poznáme pod menom LOMENÁ PYRAMÍDA.

Mimochodom... všimni si... nevzdali to, len to celé premysleli, prepočítali a zmenili plán....no a to lomené čudo tam stojí dodnes a je v ešte lepšom stave než všetky ostatné pyramídy. To je vec.

A napokon zlatý klinec programu VEĽKÉ PYRAMÍDY V GIZE

V celom Egypte je okolo sto Menších či väčších pyramíd no pre bežného človeka sú práve tieto tri to pravé orechové... egyptské.

Najväčšia z nich bola Cheopsova (Chufuova). V podstate je to najvyššia pyramída na svete a takmer 5000 rokov to bola najvyššia a najväčšia stavba akú kedy človek postavil.

Druhá z nich je Rachefova (Chefrenova) –tú mimochodom tiež postavil Cheops, akurát že už nie pre seba ale pre svojho syna. No a do tretice Menkaureova pyramída... jasné  je ich tam ešte viac. Na fotkách z Gízy nám napríklad ešte udrú do očí ďalšie tri menšie. Ach a samozrejme nás na takmer každej fotke pozdraví veľká egyptská sfinga.

Na záver k ich osudu...všetky boli už v staroveku vykradnuté a napriek dômyselnému systému chodieb dôkladne vyčistené od všetkého vzácneho. Celé stáročia sa mnohé používali doslova ako kameňolom a len vďaka svojej veľkosti z nich predsa len niečo ostalo.

Údolie kráľov

Tá etapa pyramíd trvala pomerne krátko a samotné pyramídy napokon ostali skôr ako doplnok na výzdobu... samozrejme v zmenšenom merítku. Faraóni sa vrátili k predstave života v podsvetí a tak vzniklo úžasné miesto ktoré dnes poznáme od názvom ÚDOLIE KRÁĽOV.

Je to údolie... dnes už uprostred púšte kde stavitelia do vápencovej hory vytesali stovky chodieb na ktorých konci boli komnaty faraónov. Už to nebola jedna miestnosť na konci šachty ale celá spleť miestností, falošných i pravých a v nich všetko to čo faraón na tom druhom svete potreboval. No a samozrejme uprostred toho všetkého veľký sarkofág v ktorom bolo uložene zabalzamované telo faraóna... MÚMIA.

Múmia

To ti bola taká zvláštna vec u týchto našich Egypťanov, že svojich zosnulých mumifikovali. Cesta na druhý svet môže trvať aj veľmi dlhú dobu a telo panovníka by sa mohlo zatiaľ aj rozpadnúť. Teraz to bude trošku ako z hoooororu ale tak, patrí to sem...

Boli na to určení špeciálni kňazi, ktorí počas obradov trvajúcich niekedy aj mesiac z tela zosnulého panovníka vybrali všetko čo by sa mohlo „pokaziť“ a všetko to uložili do nádob s voňavým olejom. Samotné telo potom vyplnili látkou, zašili a nasledoval dllllhy proces balzamovania. Za tie tisícročia už vedeli presne čo pomôže a čo by naopak bolo na škodu. Vedeli namiešať také oleje, ktorými keď opakovane natreli telo faraóna, ostalo prakticky navždy neporušené. No a nakoniec máme ...hurá MÚMIU

No a čo ďalej? Verili že na druhej strane už čakajú bohovia, ktorí z tých nádob a z toho všetkého toho nášho faraóna poskladajú, nuž a tam bude žiť navždy. V podstate najznámejším takto pochovaným faraónom je TUTANCHAMÓN a dalo by sa povedať že aj najznámejším. Obrovské poklady ktoré archeológovia našli v jeho hrobke z neho urobili kráľa kráľov. V skutočnosti z tých stoviek faraónov čo v Egypte žili, vládli a pomreli...(pardon teda odcestovali do podsvetia) bol náš Tuti jeden z tých menších ak nie najmenších. Boli faraóni, ktorí postavili celé mestá, paláce čo stoja dodnes, boli takí čo viedli slávne vojny a posunuli hranice Egypta doslova až po pralesy na juhu a po územie dnešného Izreala na severe. Boli aj takí čo postavili najväčšie loďstvo aké kedy do tých čias brázdilo moria a boli aj takí faraóni, ktorí svojim rozumom a schopnosťou obetovať sa pre krajinu vytiahli Egypt z najväčších pohrôm akým kedy ktorákoľvek krajina čelila.

Tutanchamón by to všetko možno aj dokázal. Faktom však je že nestihol. Faraónom sa stal ako osemročný a po desiatich rokoch, kedy skôr za neho vládli radcovia a kňazi zomrel za záhadných okolností. V podstate ho poznáme len vďaka tomu že zomrel, a mal to šťastie že jeho hrob bol prvý a v podstate dodnes jeden z mála, ktorý archeológovia našli nevykradnutý. Mimochodom bolo to v roku 1922 (keby to náááhodou bolo v súťažných otázkach)

Múúúmia sa vracia

(...nehororová ľúbostná storka

o faraónovi a jeho milej)

V tom Údolí kráľov neskôr našli ešte mnoho iných hrobov no a keďže už poznali aj písmo starých Egypťanov (hieroglyfy) objavili aj veľmi peknú a zaujimavú súvislosť... doslova príbeh. Jeden faraón pre lásku k milej, dvornej dáme s ktorou nemohol byť počas života vymyslel spôsob ako budú spolu na druhom svete. Svoj hrob, čiže dlhú podzemnú chodbu a samotnú pohrebnú miestnosť dal naprojektovať svojim staviteľom tak aby tá jeho pohrebná komora bola blízko pohrebnej komory jeho milej. Všetko bolo urobené v takej tajnosti že len pár inžinierov a faraón a jeho milá vedeli, prečo sa z dvoch strán svahu kopú chodby tak nezvyčajným smerom. Plán bol jednoduchý. Počas života spolu byť nemohli a tak ak jeden z nich zomrie skôr, počká na toho druhého a potom spolu vstúpia do podsvetia a tam, v novom svete budú navždy svoji. Mimochodom svedčí to aj o matematickej genialite vtedajších staviteľov, pretože spomínané komory smerujú k sebe tak, že ich naozaj od seba delí len pár centimetrov skaly a to v tom čase nemali ani kalkulačky ani GPS satelitné zameriavanie polohy.

Kniha mŕtvych

...to znie tiež trošku hororovo ale v živote po živote bežného Egypťana to bola nesmierne dôležitá vec. Predstav si že ideš na výlet do Indie. Lenže nie s rodičmi či kamarátmi v zájazde a nie je tam ani nijaká dobrá teta sprievodčíčka, ktorá by ti povedala odkiaľ kam vyraziť a ani žiadny prekladateľ, ktorý by ti preložil reč miestnych ľudí... no kalamita. Lenže predstav si že máš pod pazuchou múdru knižku, ktorá ti odpovie na všetko... dokonca ešte aj zoradená je tak že akonáhle potrebuješ niečo vyriešiť, okamžite máš nalistované riešenie. Ako nájdeš východ z letiska, ako si zavoláš taxi, ako sa dorozumieš s tým bajúzatým  Indom za volantom a ešte v tej zázračnej knižke nájdeš ako sa s taxikárom skamarátiť a on ťa nakoniec odvezie úplne zadarmo a ešte ti aj poradí najlepší hotel v Kalkate. To by sa cestovalo...

No a toto je v podstate Kniha mŕtvych v starom Egypte. Človek po tom ako opustil svoju pohrebnú komoru začal svoju cestu na druhý svet. Lenže tá cesta bola nebezpečná a mnohé sa ešte mohol zamotať tak, že nakoniec ostal chudáčisko niekde uviaznutý, prípadne ho tam niečo dokonca mohlo aj zožrať.

Navyše aj na tom druhom svete sa ešte kadečo nepekné mohlo udiať. Bol to svet plný bytostí o ktorých bolo dobré niečo vedieť. Kniha mŕtvych je teda akýsi cestovný bedeker pre zosnulého aby svoju cestu no a samozrejme život na druhom svete „prežil v zdraví“ Sú tam návody ako sa vyhnúť nástrahám, rady čo robiť v niektorých situáciách no a samozrejme modlitby ktoré bolo veľmi dôležité odriekať v správny čas na správnom mieste. Pohnevať si bohov by bol prúser pyramidárnych rozmerov...

Zelený skarabeus

No... čo si budeme... Hovnivál ho u nás voláme, pretože jeho zábavkou je robiť si guličku z trusu zvierat. Určite ho z prírody poznáš. U Egypťanov to bol jeden z bohov. Tu má ale veľký význam. Na tom druhom svete to mohlo s tým človiečikom dopadnúť aj pomerne zle ak svoj život prežil zle. Ak nebol dobrým človekom. Bohovia sa jeho srdca spýtali „Bol tento človek dobrý?“ A jeho srdce nie je hlava a klamať nevie a zrazu na neho vyzvoní všetky lapajstvá aj zloby čo počas života porobil. Keď mal ale na srdci položeného skarabeusa zo zeleného azuritu, srdce malo akoby zalepené ústa a on mohol v mene svojho srdca kľudne aj klamať o svojom živote na zemi... To je finta.

Vešept

Na tom druhom svete musel v podstate každý pracovať a bolo jedno či bol na zemi bohatý alebo chudobný. Každý deň musel pracovať... žiadne naháňanie sa s anjelikmi po obláčikoch.

Ale bohatstvo tu na zemi to predsa len mohlo celé zmeniť. Za života si bohatí aj chudobní kupovali sošky ktoré boli v podstate ich dvojníci. Volali sa Vešepti. Ak máš jednu takú sošku vo svojej výbave na druhý svet, tak jeden deň pracuješ ty a ten ďalší deň pracuje tvoj dvojník no a ty máš jeden deň fríííí. Ak patríš počas života medzi bohatých kúpiš si ich 99 nuž a tým pádom pacuješ len každý stý deň svojho večného života.

HIEROGLYFY

Egypťania podobne ako Sumeri veľmi skoro zistili že slová sa dajú aj zaznamenať. Vzniklo obrázkové písmo, ktoré dnes poznáme ako HIEROGLYFY. 700 základných znakov stačilo na to aby dokázali zaznamenať nielen slávne udalosti ale aj písať básne. Stretávame sa s nimi buď vo forme reliéfov, čiže do skaly vytesaných obrazov, alebo ich vidíme na papyrusových zvitkoch. To bolo napríklad pri knihe mŕtvych veľmi praktické. Bolo by dosť fuška chodiť po druhom svete s knihou v podobe kamenných tabúľ.

Mnohé znaky mali viacero rôznych významov a záležalo od toho v akej vete sú. Nakreslený domček s podlahou mal význam „dom“ ale aj „Egypt“ ale aj „domov“ v zmysle domácnosť rodiny ale aj vlasť, a čo je veľmi zaujimavé, podobný symbol domčeka mal aj význam „budúca matka“. Je to veľmi pekný prenesený význam slova pretože matka je v podstate domovom ...domčekom dieťatka, ktoré nosí pod srdcom a ktoré má prísť na svet. Pri hieroglyfoch je ešte obdivuhodné že pretrvali nezmenené od svojho vzniku celé tisíce rokov až do zániku Egyptskej civilizácie. V neskorších dobách síce vzniklo takzvané „démotické písmo“, ktoré bolo v podstate zmodernizovanou podobou hieroglyfov no tie sa používali napriek tomu aj naďalej.

Maliari a sochári

To ti boli dve úúúplne odlišné várky umenia.

Sochári dokázali urobiť postavu človeka, či akéhokoľvek zvieraťa tak realisticky že je až neuveriteľné že to bolo v podstate na úsvite čias. Dokázali robiť malé sošky zo slonoviny, liate sošky z bronzu či zlata ale aj kolosálne postavy faraónov ako napríklad v komplexe v Abu Simbel.

Maliari naproti tomu veľmi voľnú ruku v realistike nemali. Dokázali maľovať tak realisticky, že kvety, obilie, či zvieratá pôsobia ako odfotené no v prípade maľovanie ľudskej postavy to bolo úplne ináč. V dejinách umenia je to úplne unikátne aké zložité a predovšetkým pevné pravidlá maľovanie človeka malo. Tvár bola VŽDY zobrazená z boku (z profilu) ale oko na nej bolo namaľované akoby spredu. Hrudník a boky boli zobrazené spredu no ruky a nohy VŽDY od boku.

Veľkosť postavy bola tiež veľmi dôležitá. Ty keď maľuješ, tak človeka, ktorý je bližšie namaľuješ väčšieho a jeho kamoša na vzdialenom kopci (logicky) omnoho menšieho. U Egypťanov to bolo ináč. To čo bolo na výjave slávnosti skôr, je zobrazené v hornom páse a to čo sa odohralo potom je naspodku podobne ako v dnešnom komixe. Taký istý postup mali ale aj v zaznamenaní priestoru. To, čo bolo najbližšie bolo na výjave úplne dole a v páse nad tým bola situácia, ktorá sa odohrávala vzadu. Jednoducho... Dievča, za ktorým je stôl s jedlom namaľovali tak, akoby ten stôl bol nad ňou.

Veľkosť postavy mala iný význam. Postava muža bola vždy väčšia ako postava ženy. Služobníctvo alebo otroci boli tiež vždy zobrazení ako menší. Taký výjav ako nasledujúci obrázok kde slúžka obsluhuje hodujúcich, potom pôsobí ako z Pána prsteňov kde sa stretli ľudia a malí Hobiti.  Deti, aj keby boli vyššie od svojich rodičov, boli vždy menšie.

U detí je ešte taká zvláštnosť že neboli maľované ako deti ale ako zmenšení dospeláci. No a samozrejme postava faraóna bola väčšia ako postava bežného človeka a pri stretnutí človeka s bohmi boli najväčší na výjave oni.

Toto všetko... tieto pravidlá ich maľovania voláme KÁNON. Zmysel to malo preveliký pretože maľba v očiach Egypťanov nebola umenie tak, ako to chápeme my. Pre nich to bol len druh písma a to muselo mať pre čo najlepšiu pochopiteľnosť jasné a prísne pravidlá. Jednoducho preto aby sa nestalo že o sto rokov si výjav na stene niekto vysvetlí ináč než bol myslený.

Achnaton a Nebamónov hrob

Písal som že VŽDY? ...no... za tie tisíce rokov Egyptskej civilizácie sa raz stala výnimka. Za vlády Achnatona (Amenhotepa IV.), faraóna ktorý chcel celý Egypt zmeniť, nastala na veľmi krátku dobu zvláštna zmena. Okrem iných zmien vniesol aj do maľby trochu slobody a napríklad v hrobe Nebamóna nájdeme na stene výjav z hostiny ktorý popiera úplne všetko. Dôležité je povedať že je to jediný raz v celých dejinách Egypta že...hudobníčky sú tu namaľované spredu a dokonca chodidlá majú odspodu.

Zmeny ktoré Achnaton zaviedol (a bolo ich nesmierne veľa) nemali ale dlhé trvanie. Akonáhle zomrel, všetko vrátili jeho nasledovníci tak ako to bolo predtým a dokonca sa pokúsili jeho meno a meno jeho krásnej ženy Nefertiti vymazať z dejín aby sa úplne zabudlo že vôbec existovali.

Najstarší kreslený vtip na svete:

Kresbička na ktorej sochár pracujúci s drevom hovorí smutnému sochárovi -kamenárovi „Hádam si si nemyslel že to urobíš tak rýchlo ako ja...“ ha...ha...ha...