To, čo Ježiš spustil svojim verejným účinkovaním a prípravou svojich učeníkov bola doslova lavína aká v dejinách nemala obdoby. Z malej skupinky nasledovateľov, ktorí chodili spolu s Ježišom po Judei aby počúvali jeho múdre slová sa za veľmi krátky čas po Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní stalo obrovské a rýchlo sa šíriace spoločenstvo.

Vezmi si, že na počiatku celého príbehu bolo dvanásť blízkych učeníkov a ďalších 72, ktorí ho striedavo nasledovali na jeho cestách po krajine. Odporcovia Ježišovho učenia mysleli, že jeho smrťou celá vec skončí, ľudia sa vrátia domov a na Ježiša sa zabudne ako na mnohých ďalších učiteľov ktorí podobne ako on chodili po Judei. Tento učiteľ bol ale iný. Pred očami mnohých robil fakt že veľké veci... zázraky, uzdravenia a dokonca vzkriesenia z mŕtvych. V mysliach ľudí, čo ho spoznali nebolo pochýb. Je to Boží syn, ten ktorého im sľúbil Boh cez prorokov pred stáročiami.

Zoslanie Ducha Svätého

Keď Ježiša v Gecemanskej záhrade zatýkali, Peter ešte urobil odvážne gesto keď vytiahol meč a v snahe brániť Ježiša vlastným životom odsekol vojakovi Melchusovi ucho. Na dlho to ale bolo jeho posledné odvážne gesto. Po uvedomení si toho čo sa deje ho ovládol tak veľký strach o vlastný život, že len počas tej jedinej noci tri krát zaprel že Ježiša vôbec pozná. Podobne počas tých Veľkonočných udalostí zareagovali aj ostatní učeníci. Ovládol ich strach. Jedine Ján, ten malý chlapec, najmladší z učeníkov ostal s Ježišom až do konca a s Máriou stál pod krížom aj vo chvíli, keď Ježiš zomieral.

Udalosti ale išli ďalej. Ježiša pochovali, na tretí deň vstáva z mŕtvych a do svojho vystúpenia do neba sa viac krát stretáva s učeníkmi. Nejaký čas po týchto udalostiach nastáva veľký zlom...

Na TURÍCE, koncom jari, slávime Sviatok zoslania Ducha Svätého. Bola to udalosť, kedy Ježiš zosiela na zhromaždených učeníkov Ducha Svätého. Svedkovia túto udalosť opísali „akoby mali nad hlavami plamene“. Takto tú udalosť o pár storočí neskôr stvárnil španielsky umelec El Greco.

Niektorí v tom vidia akýsi predobraz alebo podobu svätožiary. Tu je ale veľmi dôležitý zlom udalostí. Ten Peter, ktorý sa mesiac pred tým bál priznať že čo i len pozná Ježiša vyšiel pred dom, kde stáli davy odporcov Ježišovho učenia. Peter, naplnený po prijatí Ducha svätého odvahou a darom reči k tým ľuďom prehovoril a tí ľudia uverili v Ježiša. O týchto udalostiach sa dočítaš v druhej kapitole Lukášových „Skutkov Apoštolov“.

Sila prijatia Ducha svätého sa prejavila v zrodenej odvahe všetkých Apoštolov a ich nasledovníkov. Každý jeden z nich potom bez strachu šíril vieru. Veľmi zvláštnou a paradoxnou súvislosťou tu je že zo všetkých prvých učeníkov podľa všetkého jedine Ján nezomrel ako mučeník násilnou smrťou ale na starobu vo vysokom veku. Práve ten, ktorý sa pred tým nebál o svoj život a ostal s Ježišom až do konca.  Apoštoli, po udalosti zoslania Ducha svätého neváhali ísť pri ohlasovaní viery aj do hraničného rizika no až na Jána všetci napokon pre vieru v Ježiša aj zomreli.

Práve prví mučeníci (tí, ktorí zomreli pre vieru) sa stali pilierom nových spoločenstiev. Tie sa pravidelne schádzali pri ich hroboch a dodnes táto tradícia prežila v tom, že súčasťou oltára alebo priestoru pod ním je relikviár s ostatkami niektorého z mučeníkov alebo svätých.

Svätý Štefan, prvý mučeník

Bol prvým Ježišovým nasledovateľom , ktorý za neho zomrel ako mučeník. Bol diakonom prvej Cirkvi, bol v spoločenstve ustanovený, aby sa staral o vdovy a o chudobných. O jeho živote sa v krátkosti píše v Skutkoch apoštolov. Štefan neohrozene šíril vieru, hovoril vo veľkej múdrosti a mnohých tým získal pre vieru.  Pri jeho múdrosti však strácali argumenty, a tak našli mužov, ktorí krivo svedčili, že hovoril proti Bohu. Štefan však neohrozene stál pred svojimi nepriateľmi. Biblia hovorí, že jeho tvár bola ako tvár anjela. Hovoril o Ježišovi ako o prisľúbenom Mesiášovi. Vyčítal svojim nepriateľom, že mu neuverili. Vtedy ich pochytil veľký hnev a začali kričať. Štefan sa však uprene díval do neba a povedal: „Vidím nebo otvorené a Ježiša stáť po pravici Boha“.

Vtedy si nepriatelia zapchávali uši, schytili ho, vyviedli von z Jeruzalema a tam ho kameňovali až na smrť. Kým ho kameňovali, on sa modlil: „Pane Ježišu, nezapočítaj im tento hriech.“ Po týchto slovách zomrel. Pri jeho smrti bol prítomný aj Šavol z Tarzu, budúci veľký apoštol Pavol. V príbehu vystupuje ako mladík, ktorí tým mužom strážil šaty.

Svätý Pavol

Šavol sa narodil niekedy v rokoch 5-10 po Kristovi v Tarze v Cilícii (južné Turecko) v židovskej rodine, ktorá požívala práva rímskeho občianstva. Mali ako rodina za zásluhy udelené rímske občianstvo, z čoho mali v spoločnosti oproti iným ľuďom veľké výhody.

Rodičia mu dali dve mená: Šavol (Saulus – meno prvého židovského kráľa) a Pavol (Paulus – malý). Dostal vynikajúce vzdelanie, najprv v samotnom Tarze v helenistickej škole a neskôr v Jeruzaleme u slávneho učiteľa Gamaliela. Popritom – ako správny Žid – sa vyučil stanárskemu remeslu. Vyrábal stany alebo lodné plachty, čo bol vtedy veľmi hľadaný tovar.

V prvom rade však ostal dôsledným, až fanatickým farizejom. To bola židovská spoločenská vrstva, ktorá bola známa presným dodržiavaním náboženských predpisov a Ježiš sám ich mnoho krát kritizoval. Samozrejme že Farizeji následne Ježiša dvakrát nemuseli a rovnako negatívne a s nenávisťou sa stavali neskôr k jeho nasledovníkom.

Šavol zahorel nenávisťou proti novému učeniu, ktoré hlásal Ježiš Kristus a jeho apoštoli. Bol pri kameňovaní sv. Štefana. Nekameňoval ho síce priamo, ale strážil šaty katom. Potom si vymohol dovolenie na prenasledovanie kresťanov aj v Damasku. No na ceste do tohto mesta sa mu zjavil sám Ježiš Kristus. Španielsky maliar Michelangelo Merisi da Caravaggio, majster práce so svetlom a dramatickosťou deja túto udalosť stvárnil tak že dej vsadil do nočnej krajiny, aby tak zvýraznil pointu veľkej žiary, ktorá Šavla oslepila.

Na tri dni z toho oslepol, ale potom sa dal pokrstiť a niekoľko dní nato už ohlasoval v synagógach Ježiša Krista a rozprával o tom, čo sa mu prihodilo. Židom sa to nepáčilo a chceli ho zabiť. On im však ušiel (jeho učeníci ho spustili v koši cez hradby – Sk 9,19-25) a odišiel na juh do púšte, ktorá siaha až do Arábie, aby sa pripravil na apoštolský úrad.

Podnikol niekoľko (mnohoročných) apoštolských ciest, na ktorých ohlasoval Evanjelium a zakladal kresťanské spoločenstvá v Kolosách, v Laodicei a v Hierapole a na mnohých ďalších miestach.  V Jeruzaleme ho uväznili a vďaka tomu sa dostal do Ríma. Lukáš túto cestu v Skutkoch apoštolov opísal tak, že z toho doslovy vyšiel dobrodružný román.

V Ríme bol vo väzení, jeho jediným verným spoločníkom bol Lukáš (jeho osobný lekár, priateľ a evanjelista). Posledné roky jeho života sú však pre nás zahalené tajomstvom. Pravdepodobne ho v Ríme z väzenia prepustili, počas Nerónovho prenasledovania kresťanov asi nebol v Ríme, snáď bol vtedy v Španielsku alebo na Východe. Bol v Macedónsku, Efeze, v Miléte, v Troade, na Kréte a zrejme aj v Nikapole, kde ho asi znovu uväznili a odviedli do Ríma (asi r. 67). Je s ním iba Lukáš. Keďže bol rímsky občan, nemohol zomrieť „potupnou smrťou“ ako iní kresťania. Preto ho po odsúdení sťali mečom pravdepodobne na mieste v blízkosti Ostijskej cesty.

Toto miesto sa volá Tre Fontane a dnes tam stojí kostol a kláštor trapistov. Podľa tradície ho pochovali na cintoríne pri Ostijskej ceste na ľavom brehu rieky Tiber. Cisár Konštantín Veľký dal nad jeho hrobom vystavať menšiu baziliku. Namiesto nej tam teraz stojí nádherná bazilika sv. Pavla, ktorá bola dokončená r. 1854.

Sv. Pavol sa zvykne nazývať „apoštolom národov“, pretože je najväčším misionárom všetkých čias a jeho listy sa čítajú ako Božie slovo na celom svete.

Svätý Peter

Sv. Šimon Peter sa narodil v Betsaide pri Tiberiadskom jazere. Jeho otec sa volal Ján (Jonáš). Spolu s ním a s bratom Ondrejom, tiež apoštolom, boli pôvodne rybármi. Bol to Ondrej, ktorý doviedol svojho brata Šimona k Ježišovi. Vtedy mu Ježiš dal meno Kéfas, po grécky Petros, čo znamená skala.

Kristus mu povedal: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva. Čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi, čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi.“ Peter sa vždy spomína ako prvý v zozname apoštolov. Patril k dôverníkom Ježiša, spolu s Jánom a Jakubom.

Týchto troch zobral Ježiš so sebou na horu Premenenia, pri vzkriesení Jairovej dcéry a takisto aj v Getsemanskej záhrade ich pozval k spoločnej modlitbe. Keď Ježiša zatkli, hneď sa postavil s mečom na odpor. Zanedlho však Ježiša trikrát zaprel, hoci predtým tvrdil, že s ním pôjde všade a neopustí ho.

Po vzkriesení to bol on, ktorý spolu s apoštolom Jánom pribehli k hrobu, aby sa presvedčili, či je pravda to, čo im vyrozprávali ženy. Sv. Ján apoštol spomína ešte jednu osobitnú príhodu, ktorá sa stala po vzkriesení a je dôležitá vzhľadom na osobu Petra. Po nanebovstúpení má Peter neodškriepiteľné prvenstvo medzi apoštolmi. Na jeho slovo ustanovili ďalšieho apoštola namiesto zradcu Judáša, on začína prvý hovoriť pri zoslaní Ducha Svätého. On sa spomína ako prvý, ktorý urobil zázrak.

Peter potom ďalej pôsobil v Jeruzaleme. Pokrstil pohana Kornélia, čím sa otvorili brány Cirkvi aj pre pohanov, nielen pre Židov. Herodes Agrippa ho uväznil, ale v noci k nemu prišiel anjel a zázračne ho vyslobodil z väzenia. Potom horlivo účinkoval v Jeruzaleme, v Antiochii, v Korinte a v Ríme. Pravdepodobne v Ríme napísal svoj prvý list, kde hovorí o Ríme ako o Babylone. Zomrel mučeníckou smrťou asi roku 64 v Ríme, podľa tradície ho ukrižovali dolu hlavou na Vatikánskom pahorku. Maliar Michelangelo Merisi da Caravaggio  sa vo svojej tvorbe venoval aj tejto udalosti.

Na tom neskôr vyrástla románska bazilika

a v renesancii ju nahradil nový chrám, ktorý pozná snáď každý človek na zemi, Bazilika sv. Petra. 

Jej svätyňa je presne nad miestom, kde sa nachádza Petrov hrob. Jeho relikvie sú uložené v hlavnom oltári baziliky. Zobrazuje sa ako starší muž s kľúčmi a knihou. Jeho symbolmi sú tiež obrátený kríž, loďka a kohút.

Mučeníci z Ríma

30. júna si pripomíname veľmi zvláštny deň. Sviatok Rímskych prvomučeníkov

V časoch raného kresťanstva boli prví veriaci v neustálom nebezpečenstve. Ohrozovali ich mnohé prenasledovania a za vieru museli často zaplatiť tú najvyššiu cenu.

V noci z 18. na 19. júna v roku 64 vypukol v Ríme zničujúci požiar, ktorý trval šesť dní. Zhorelo 10 mestských častí a iba 4 zostali ako-tak neporušené. Dodnes sa nepodarilo zistiť jeho príčinu, hovorí sa, že ho založil cisár Nero, ktorý túžil po vybudovaní nového hlavného mesta (Neropolisu), čo skaza mesta uľahčila

Podľa historikov prvých storočí sa chcel vládca dojať pohľadom na skutočnú tragédiu, ktorá by ho inšpirovala v tvorbe epickej básne o páde mesta Trója. Vo svojej chorej mysli sa videl ako dokonalá bytisť, najlepší bojovník, filozof, básnik...  V skutočnosti to bol zvrátený človek bez úcty k životu, podobne ako jeho predchodca Caligula.  Bol prvým rímskym vládcom, ktorý hromadne vraždil kresťanov. Aby sa zbavil medzi ľuďmi rýchlo šíriacej sa viny, obvinil z požiaru kresťanov, ženy i mužov, a nariadil im najhoršie mučenie. Zomreli len preto, že verili v Ježiša Krista a boli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.

Maliar Jean-Léon Gérôme z obdobia Romantizmu 19. storočia túto udalosť zachytil na obraze "Posledná modlitba"

Prenasledovanie kresťanov ale pokračovalo ďalších dvesto rokov.  Z tej doby by sa dalo písať o stovkách osudov ľudí, ktorí pre svoju vieru zomreli. Fascinujúce v tejto súvislosti je, že Kresťanstvo sa šírilo závratnou rýchlosťou napriek tomu, že jeho prijatie bolo pre jednotlivca i celé rodiny vždy veľkým nebezpečenstvom. To nové učenie malo oproti iným náboženstvám či kultom pre ľudí tak neskutočnú silu, že boli ochotní prijať ho za svoje aj za cenu nesmierneho rizika...